Vedel

Ako ďaleko je nebo od zeme?
spýtal sa ktosi...
Opäť zahľadený pred seba
s tisícou otázkou v hlave
tlkotom srdca vo vytriezvení
a čistou hlavou.
Nevedel
niekto nevedel
nevedel odpovedať
znovu sa pýtal
nečakal odpoveď
hľadel
pozeral cez nočnú hmlu
na nedohľadný breh
a možno sa bránil
nepotreboval spomienky
vedel.
V nečistote srdca našiel diamant
nikotín v cievach dunel s čistým vedomím
vedel
chcel a túžil
nenachádzal smer
odniekiaľ unikal kyslík
bublinky syčali všade
adrenalín silnel vo vedomí
plátno sa znova trhalo vekom
pri pohľade do prázdna tmy
len svetielko sa tvárilo
dávalo nádej
s vrstvami súradníc
toľkých kilometrov
zavreté dvere búšili
ako oheň na sluchách
jedinec s egom jediným
naturel idúci s desaťročím
beatlesovka naučená nevábi...
Jeho pohľad nestarnúci
nikam neposunuté méty
život so zvlhnutým prachom
s vyznačenými skutočnosťami
zbytočností
akryl na obale svedomia
zoškrabeš lupiny múdrostí
vyperieš špinavé háby
komplimenty
lichôtky a
bezcennosť
klišé
rovnako úprimnosť
zakončíš s nudou okolo
nemáš kam podísť
prezradiť
vietor kníše hrany a hýbe zástavy
luna nesvieti
je zastretá
jediný Janko pochopí
v Dome opustenosti
na ostrove Manhattan
pokynie rukou na pozdrav
pozve na kapitánsky mostík
ponúkne drink a usmeje sa
zahodí rebrík do stratena
otvorí tabatierku s obsahom bezfiltrým
vie že je in
i keď nepotrebuje
smeje sa s Rudolfom
a rovnako
kníše sa
v sutane 20. storočia
on už vie, a môže si dovoliť
nemá dôvod sa báť
zrakom hľadí do dohľadna
vidí a vie
už nepotrebuje
nemusí
nikam
nikomu
pre nič
našiel
navždy
Jediné