Koniec návratu

Keď pohasína svetlo
lampy sa stávajú zbytočnými
v tichosti blúznenia
nádejná recidíva
falošné predstavy,
absolútny suvenír
v močiari zostali spomienky
súcna sa trhajú ako mračná neistôt
napredujú späť
nové trendy v obliekaní
pračlovek chodil zhrbený,
stálo v učebnici,
chudák Adam,
keby bol vtedy vedel…
Zmenilo sa vnímanie,
ľudstvo napreduje
stáva sa zraniteľným,
ako zver vo dne
tisíce gloriol strácajú majiteľské hlavy
a v nude sa nachádzajú padnutév kúte
zmysel dekadencie je férový
ku každému
alkoholové opojenie na zmrznutých schodoch
charakter budúcnosti je jasný
ako obloha
bez aparátu zbytočností
rozodraté rukávy košieľ
biele kravaty
a čierne obleky matriošiek
tá krása je na povrchu
len vnútro nespoznáš
kde skončilo niečo
zostalo nevyslovené
skleník sa dotýka každého
sediac pri bedni
len tma je rovnaká v noci,
spoľahlivé klišé
koniec návratu prišiel,
ako vždy nebadane