Advent.

  Pri počutí menasv. Terézie z Lisieux, sa nám možno v mysli vybaví podoba mladejsvätice na sladučkom obrázku, ktorá drží v náručí ruže. Po jej kanonizáciia po následnom vydaní jej autobiografických spisov, sa obrázok „bábikys ružami“ dostal do eskimáckych iglú, do chatrčí periférií a stanovkočovníkov.

Tento možno troškuinfantilný obraz, nás zavádza pri komplexnom pohľade na Terezku, ktorá skutočnebola a sama na sebe prežívala, že je dieťaťom Božím. Jej spiritualitavychádzala z absolútneho detinského odovzdania sa do rúk Otca.

 Preskočíme obdobie Terezkinho detstva, ajkeď slovo detstvo musíme dať do úvodzoviek, pre už hore spomenuté okolnosti.

 Na Karmel vstúpila ako 15–ročná. K najdôležitejšímprvkom jej vnútornej formácie patrili – samozrejme okrem Svätého Písma – spisysv. Jána z Kríža. „Koľko poznania som načerpala v dielach nášho otcaSv. Jána z Kríža“. /Tvá láska rostla se mnou,strana 30/ V týchto spisoch sa Terézia stretla s hlavnýmičrtami jej budúceho života, čiže vydaním sa Láske, Láske k živému Bohu.„Vzdať sa láske znamená, vydať sa úzkostiam všetkého druhu“. /Duchovní realizmus Terezie z Lisieux, str. 40/

 Duchovný prínossv. Terézie je neprehliadnuteľný. „Vedela, že Boh sa môže bez nej zaobísť: čomi na tom záleží, či ukážem túto cestu dušiam ja, alebo niekto iný? Len keď jejniekto ukáže, že na nástroji nezáleží“. /Duchovnírealizmus Terezie z Lisieux, str. 40/. Snažiť sa pristaviťpri všetkých jednotlivých momentoch jej náuky, by si žiadalo desiatkyprednášok, hodiny seminárov.

Len heslovite môžeme spomenúť niekoľko hlavnýcha z jej učenia známych prvkov spirituality: cesta malosti, cestaduchovného detstva, cesta nenápadných skutkov, ktoré obetuje Bohu, jej veľkátúžba byť misionárkou. /Táto jej túžba nemohla byť naplnená konkrétne, pretožežila v kontemplatívnom kláštore, ale mnohé svoje obety prinášala práve zamisionárov. Nakoniec, čo nám môže znieť až trošku paradoxne, bola vyhlásená zapatrónku misií, aj keď nikdy neopustila múry kláštora./

 Ďalej, je tocesta jej vnútorného očisťovania. Terézia prežívala na sebe to, čomu hovorímeterminológiou sv. Jána z Kríža – „noc ducha.“ „Vo veku šestnásť, čisedemnásť rokov, žije Terézia svätým Jánom z Kríža, Výstupom na horuKarmel a Duchovnou piesňou“. /Tvá láska se mnourostla, str. 30/. Je to vnútorné očisťovanie,oslobodzovanie sa od všetkého toho, čo nie je Boh, od toho, čo odvádza človekaod pozornosti a zamerania na Boha. Tento stav je doprevádzaný vnútornousamotou, vyprahnutím, opustenosťou, kedy si človek ešte neznalý pripúšťamyšlienku, že Boh sa od neho vzdialil pre nejaký hriech, či nedokonalosť. Je toodňatie akýchsi privilégií Božích, ktoré sv. Ján z Kríža nazýva, že Boh sisvoje dieťa, čiže človeka vydaného sa na cestu duchovnej dospelosti láska vosvojom náručí, zahŕňa ho svojou priazňou, drží ho ako matka vo svojom náručí,ale tento stav netrvá večne a Boh túto náklonnosť odníma, ale od človekasa nijako nevzďaľuje. Tento prechodný stav, ktorý môže trvať rôzne dlho, nútičloveka kráčať vo viere, ktorá jediná ostáva. Terézia prežívala tento stav aždo smrti a vrcholil pokušeniami proti viere a nádeji.

Svoj pohľad zamerajme na dva aspekty, ktoré sa mi zdajúdosť dôležité i pre nás ľudí dneška, nakoľko ich aktuálnosť ani po sto rokochnestráca na svojej aktuálnosti. Chcem spomenúť Terezkin prínos v objavení „Bohamilosrdenstva a lásky“ a prax jej „modlitby“. 

 

Bohmilosrdenstva a lásky

 Prax životaa askéza 19. storočia bola negatívna: všetko záviselo na tom, ako veľmi sačlovek pokoruje pred Bohom, aké veľké skutky telesného umŕtvovania konáa podobne. Služba Bohu znamenala, neustále sa očisťovať a napravovať,čiže táto cesta k Bohu bola daná tým, že pred Bohom konáme skutky, ktorési on žiada a je na nich závislý.

 Terézia si veľmidobre uvedomovala, že toto asi nebude jej cesta, pochopila, že jej cesta kusvätosti na tomto stáť nebude. „Vedená vernosťou pokúšala sa o obvykléumŕtvovania, nosila krížik s klincom, ale keď hneď cítila bolesť,pochopila, že toto od nej Boh nežiada.“ /Tvá láska semnou rostla, str. 31/.

 Preto hľadala a objavila niečo nové, objavila Bohamilosrdenstva, Boha–Otca–Lásku, pre ktorého môže ona–dieťa žiť, milovaťa pomáhať ukazovať svojim príkladom cestu nasledovania iným. Teréziaobjavila Boha–Lásku, ktorá sa musí rozdávať, rozdávať zadarmo. Už to pre ňu nieje len Boh Spravodlivosti, ale Boh Milosrdenstva, ktorému sa celkom odovzdáva.Sama hovorila, že jej poslanie spočíva: „Cítim, že moje poslanie začína, mojím poslaním je pôsobiť, aby Pán Bohbol milovaný tak, ako ho milujem ja. Akej ceste chcete učiť duše? Matka, je tocesta duchovného detstva, je to cesta dôvery a úplného sebaodovzdania“. /Tvá láska se mnou rostla, str. 79/.

 Mnohokrát smesami na sebe zažili akúsi nútenú uniformitu, pohľad, ktorý nám bol vnucovaný,zaužívanú tradíciu. Novosť Terézie sa prejavuje aj v tomto. Nie, onanebola vyslovene rebelantkou, Terézia si verne zachovávala svoje povinnostia plnila ich poslušne. „Celú pozornosť svojej duše uprela k úlohe,nech bola akákoľvek: prášenie pokrývok, zametanie schodišťa, či apoštolát.V tejto oblasti je obzvlášť spoľahlivá a práve preto, že bolaspoľahlivá, nikto si jej nevšímal“. /Tvá láska rostlase mnou, str. 48–49/. Jej životná prax predstihlaabsolútne formalizmus nášho žitia.

My sami, naša doba, ešte stále neprijala novosť učenia II.vatikánskeho koncilu. Koncil sa pokúsil zničiť, či zanechať všetko, čo bolo ibazbožnou praxou, s konkrétnym bytím človeka milovaného a stvorenéhoBohom, nemalo však nič spoločné. Možnože sa pristihneme pri tom, že si Teréziupredstavíme ako tú, ktorá našla v reholi pohodlie, slepo dodržovalaposlušnosť, aby bola v očiach predstavených pekná, a inak si robilačo chcela. „Ježiš nežiada veľké činy, ale iba odovzdanosť a vďačnosť“. /Autobiografické spisy, Dějiny duše, str. 182/. Nie, Terézia bola novátorkou, bola si vedomá svojich práva povinností, ale nič vedome nezneužívala. „A to je teda všetko, čo od násJežiš požaduje, on vôbec nepotrebuje naše skutky, ale iba našu lásku“. /Tvá láska rostla se mnou, str. 88/.  Tento náš pohľad, by nás uvádzal do laxného vedomia, žezdanlivé nepatrnosti života, zamieňame za akési ľahké prispôsobovanie sisvojich nárokov na seba, ktoré nás majú viesť k dokonalosti, po vzoreTerézie vnímané detinské slabosti, či lenivosť a tak sa jednoduchosť a prostotaživota zredukuje na akúsi zlatú strednú cestu a na umelú všednosť. „Stačíuznať svoju ničotu a zveriť sa ako dieťa do náruče dobrotivého Pána Boha“./Tvá láska rostla se mnou, str. 90/.

 Terezkina novosťje videním Boha, videním dieťaťa. Jej videnie Božej pravdy je bez predsudkov.Ona nie je formalistkou, práve naopak, privádza k čistotea neporušenosti evanjelia, očisteného od nánosu prispôsobovaniaa relativizovania, ktorého sme svedkami i na postoch hierarchie, nielennašej partikulárnej Cirkvi.

 

Terezkinamodlitba

 

 Pre Teréziu bolamodlitba neustálym cvičením sa v láske. Tým neuberá dôležitosť úkonumodlitby, ale znamená, že to, čo má cenu, či sa jedná o akciu, alebokontempláciu, je láska. „Všetkou mojou silou je modlitba a obeť. To súnepremožiteľné zbrane, ktoré mi dal Ježiš. Môžu sa dotknúť duší oveľa viac, akoslová.“ /Autobiografické spisy, Dějiny duše, str. 231/. Jezaujímavé, že v spisoch sv. Terézie, nie je modlitba niečím hlavným, okoločoho sa všetko ostatné odvíja, ale aj napriek tomu, celý jej život celá jej„malá cesta“ dôvery a odovzdanosti, zabúdanie na seba, nie je nič iné, nežvyjadrenie modlitby, ktorú žila. V jej spisoch nenájdeme stupne modlitby jej duše, ani iný jasný vývoj, napr.: od modlitby ústnej, k modlitberozjímavej, od modlitby rozjímavej ku kontemplácií a pod. Napriek všetkémuje jasné, že prechádzala vývojom vo svojom spôsobe modlitby. Je citeľné, akoprežívala konkrétne prechod od modlitby útechy a citov, k modlitbe vovyprahnutí - modlitbe vyprahnutosti, ktorá vedie k upevneniu cnostía viery. „V čase vďakyvzdania, keď je v nej náš Pán prítomný, zakúšaTerézia ešte o niečo väčšiu vyprahnutosť, takže nakoniec volá anjelov, abyto jej úplne vyprahlé vďakyvzdanie „napravili“. „Volám Pannu Máriua svätých“, hovorí, „aby Ježišovi niečo povedali, pretože ona mu nehovorínič“. /Tvá láska rostla se mnou, str. 44/. Modlitbaa neochabovanie v čase vyprahnutosti, ktorý bol časom očisty,znamenal, žitie modlitby čistej viery a lásky. Je nutné opäť pripomenúť,akou veľkou pomocou na tejto ceste jej bol sv. Ján z Kríža. Terézia nasebe prežívala to, čo Ján zanechal vo svojich komentároch a spisoch,očistenie zmyslov, citov, čisté nazeranie, oslobodenie sa od náklonnosti kuvšetkému, čo nie je Boh.

 Terézia nie jeschopná vo svojom vnútri povedať Ježišovi absolútne nič, ani Ježiš jej ničnehovorí. Je to iba mlčanie. „Niekedy, keď je moja myseľ tak vyschnutá, žez nej nemôžem vydolovať ani jednu myšlienku, aby som sa spojilas Bohom, hovorím veľmi pomaly „Otče náš“ a potom anjelský pozdrav.Tieto modlitby ma uchvacujú, živia moju dušu oveľa viac, než keby som ichstokrát odriekala bezhlavo...“ /Autobiografickéspisy,Dějinyduše, str. 233/.

 Zažívalaskúsenosť čistej viery, v ktorej miznú všetky psychologické opory,duchovné posily a útechy. Aj napriek tomu a nie v protiklade, jemodlitba celkom naplnená. Terézia prechádza – v tomto bode dokážemevnímať vývoj jej vnútra - od modlitby chápanej ako prosba, v ktorej môžedostať všetko o čo žiada, k modlitbe, ktorá je predovšetkýmvďakyvzdaním. Takto chápaná modlitba, je v danom okamžiku pre ňu najvyššoumodlitbou. Spojuje vyjadrenie väčšej duchovnej zrelosti človeka, ktorý prestávado stredu modlitby stavať prosbu, ale podstatou modlitby sa stáva vďakyvzdaniea Božia chvála. Pritom je aj naďalej dôležitá prosebná modlitba, stavia juvšak na druhé miesto a vstupuje do modlitby vďaky a chvály. PreTeréziu je modlitba vzletom srdca, hnutím lásky. „Celkom prosto hovorím PánuBohu to, čo mu chcem povedať, bez krásnych fráz a on mi vždy rozumie!... Premňa je modlitba vzlet srdca, je to prostý pohľad k nebu, je to zvolanievďačnosti a lásky, v skúške i v radosti. Je to niečo veľké,nadprirodzené, čo mi rozširuje dušu a spojuje ma s Ježišom“. /Tamže/ Nie je pre ňu dôležité ani miesto, anizačiatok modlitby, ale je to myšlienka, ktorá neskôr môže, alebo nemusí vyústiťv úkon lásky. Od prvého okamžiku je to pre ňu hnutie lásky, vzlet srdca,okamžik uzobrania.

 Svätá Terézia,ktorá sa mnohým zdá až príliš sentimentálna a sladká, nám zanechala hlbokúspiritualitu v duchu evanjelia. Je príkladom pre dnešný svet, pretožespojuje lásku, tak hlbokú a skutočnú s cestou úplnej dôvery.

 Je zaujímavéa fascinujúce, že ona, ktorá tak nesmierne trpela, nielen fyzicky ku koncuživota, ale hlavne vnútorne, kedy nepociťovala žiadne útechy, ale ibavyprahnutosť, zanechala po sebe „dielo života“, ktoré nenecháva ľahostajnýmčloveka, ktorý chce prežívať svoj vnútorný vzťah s Bohom.