Sviatky pokračujú vo svojom tempe. Nebudem sapri nich zastavovať. Skôr ma nenecháva ľahostajným jedna vec, ktorá mi bije doočí vždy, keď večer kráčam farskou záhradou zavrieť bránu. Záhrada na svojomkonci susedí s budovou pošty. Manažment pošty asi uznal, že priestory súnevyhovujúce a bolo by dobré ich zmodernizovať, alebo prispôsobiť, skrátkaprestavať. Keďže budova patrí im, nebudú predsa stavať novú, ale starú odejú donového šatu, dúfajme. Nakoľko tento štýl komunikácie až tak veľmi nepreferujem,no dlhé rady stojacich, dávali za pravdu. V poriadku. Pošta sa rozhodlaprestavovať a modernizovať, tak nie je o čom.
Práce začali ešte pred Vianocami. Ruch ako na každej inej stavbe.
A konečne, po kratšej indukcii sadostávam k tomu, čo ma denne irituje. Večer práce na prestavbe utíchajú,chlapi idú domov, alebo na ubytovne. Na dvore z pivnice pošty jenatiahnutá hadica, a z nej vyteká voda. Prvý krát som si vravel, človekzabúda, druhý večer asi opäť, po týždni, to už asi nebude skleróza, ale zámer.Vonku bolo v tom čase skoro päť na nulou, ale voda kľudne celé nocitiekla, aby nezamrzla. Pragmatické riešenie!
Pragmatická otázka, kto to zaplatí? Daňovýpoplatník, možno. Pár dní už skutočne mrzlo, je to správne!!!
Maláparalela. Keďže žijem v Poděbradoch, tak by sa to dalo spojiť s tým,že na pošte možno vyteká tiež známa voda Poděbradka a tá tečie na kolonádezadarmo.
Na kolonáde na zimu odmontovali kohútiky, vodatečie „nocadeň“ tiež preto, aby nezamrzla.
A keď už som zabrúsil k Poděbradke,tá kupovaná je lepšia, než tá z kohútika na kolonáde, je to tá klasická„vajcová“. Po prvý krát som si ju načapoval do fľaše a nestihol ju celúvypiť. Našiel ma smäd a asi po troch dňoch mi minerálka celkom dobrepadla. Žalúdočné utrpenie potom stálo za veľa. Dnes už viem, že tá originálnapoděbradka sa skladovať na druhý deň nesmie. A keďže ani pitie veľkéhomnožstva minerálnych vôd nie je zdravé a skladovanie tiež, pijem terazčaj.
Tak som pekne zablúdil.
Voda je život, len akosi tak, nielens ňou, zdá sa mi priveľmi hazardujeme. Stále sa nám zdá všetko na dosaha neobmedzené. Je pravda, že v podstate máme všetko. Ale otázkouzostáva za akú cenu. Keď pred dvadsiatimi rokmi moja teta pracovala vovýskumnou ústave v Trenčíne, chodievali robiť rozbory vôd po celom Považí.Vravela, že ak sa raz bude voda predávať, tak práve z Považia. Malapravdu. V tej dobe nebolo mysliteľné uvedomenie, že raz budeme za vodu,nielen za úžitkovú, ale hlavne tú pitnú, platiť pekné peniažky. Tá doba je tu,ale je podozrivé, že vodu si ani tak vážiť nevieme!
