Dnes, nie zajtra

 Prechádzal som sa raz podvečer, len tak nerušene a uvoľnene idúcky pozeral na stromy, ľudí, nebo, na všetko, čo ma obklopovalo. Neuvedomujúc si čas, ani počasie, podvečer bez myšlienok. Dalo by sa povedať, obyčajný podvečerný čas. Okolie ma fascinovalo. Nikdy predtým som sa necítil taký slobodný, bezpečný, nikým nerušený, neohrozovaný, proste samota medzi mnohými.
 Slnko pomaly zapadalo, nebo a oblaky boli tmavšie. V tomto tichu približujúc sa k jednému kostolu, čo stál pri ceste, začal mi byť nápadný a podozrivý ruch vôkol neho. Sprvu som tomu nevenoval pozornosť, nechcel som sa nechať rozptýliť niečím malicherným, lebo dnešná prechádzka bola niečim iná, ako ostatné. Ten pocit bol veľmi silný. Čím viac som sa približoval k tomu kostolu, môj pokoj sa vytrácal a rástla vo mne zvedavosť, pohyb ľudí bol naozaj viditeľný a citeľný.
 Ľudská zvedavosť je silná a tak premohla i mňa a celkom nepozorovane - zhon bol veľký - dotlačilo ma do vnútra toho kostola. Množstvo ľudí, ktorí tam stáli, ma vo všedný deň ohromilo. Nebola ani omša, žiadna iná pobožnosť, ale kostol bol plný. Opäť bez môjho pričinenia, dostal som sa do radu, ktorý postupoval dosť rýchlo, smerom k jednému z bočných oltárov. Ešte z diaľky som tam zbadal stáť neznámeho muža oblečeného do bielej tuniky. Zdalo sa mi to trošku netypické. Bolo mi trápne - keď už chtiac-nechtiac postupujúc v rade - vystúpiť a odísť odtiaľ preč. Začal som pristavovať ľudí, ktorí sa vracali a spytoval sa ich, kto vlastne je ten muž, a čo vlastne od nás chce. Len v rýchlosti mi povedali, že vyhlásil, ak mu niekto niečo odovzdá, iné obdrží stonásobne. Vôbec som tomu nerozumel. Stál som prekvapený a začal si uvedomovať, že mu vlastne nemám čo odovzdať. Stojac mlčky v úvahách, ocitol som sa pred tým mužom zoči-voči. Muž v bielom ma pozdravil a zavolal na mňa mojím vlastným menom. Rozklepali sa mi kolená.
Odkiaľ ma pozná, veď som sa s ním nikdy nestretol, nikdy ho nevidel, ani sa s ním nerozprával. Prosto, bola to na mňa príliš silná káva. Ako sa ticho stupňovalo a nervozita za mnou stojacich stupňovala, muž v bielom mi povedal: "Čo máš ty pre mňa, čo mi chceš odovzdať?"
To je koniec! Súkam zhrdla výhovorky. "Mám tu len pár korún, azda hodinky..."
Tvár muža zažiarila, bola kľudná, vyžarovala pokoj. Opäť som zmĺkol, nevediac, čo mám odovzdať a tak prehovoril on. "Vo vnútri, čo nosíš vo svojom srdci, to mi odovzdaj, to od teba chcem."
Hlavou mi preblesly myšlienky, veď ani tam nič nemám, čo to odo mňa len chce. Jeho láskavý pohľad, bez výčitiek, ma presvedčil...
Žeby chcel moje srdce? Je zaťažené bezprávím, mnohými nedokonalosťami a všeličím iným.
Zahanbený so sklopenými očami k zemi, som premýšľal.
"Tak potom, jediné, čo ti môžem naozaj odovzdať, sú moje hriechy!"
Muž, ktorého som po prvý krát dnes uvidel a spoznal, sa veľmi zaradoval.
"To je to, čo od teba chcem, daj mi svoje hriechy, tým ma potešíš. Ľudia, ktorí tu boli pred tebou, boli veľmi vypočítaví. Všetci mi odovzdávali lásku a životy, ale nechápali, že to je sebaláska. Odovzdávali mi svoje životy v nádeji, že tu dostanú odo mňa záruku večného života. Chceli by dosiahnuť všetko, ale za nič a bez námahy. Myslia si, že nevidím do ich sŕdc, pokrytci, to budú tí, ktorých nebudem poznať pri poslednom súde. Ty, si skromne, ale v pravde odovzdal to, čo jediné bolo naozaj tvoje - tvoje hriechy, za ktoré som trpel a nechal sa ukrižovať, len aby si ty mohol žiť. Pretože si mi v skromnosti a v pokore odovzdal to, čo som čakal od iných a nedostal to, buď šťastný, lebo máš hojnú odmenu v nebi. Preto choď a už viac nehreš, a nezabudni: My dvaja sa už dávno poznáme, len ty si na mňa zabudol. Ja som ťa poznal už od dávna, pri tvojom krste, mi ťa menom predstavili. A kedy si ma spoznal ty? Vtedy, keď si ma prijal do svojho srdca, prítomného pod spôsobom chleba v malej bielej hostii. Dosť často si sa v tom čase so mnou zhováral. Spomínaš si na svoje modlitby? Boli sme dôverní priatelia až dovtedy, keď... To je už minulosť! Dnes si ma nečakane prišiel navštíviť, ako dobrý priateľ po mnohých rokoch a nezabudol si ani na dar, či pozornosť pre mňa. Odovzdal si priateľovi to, čo od teba najviac čakal. Ďakujem ti, veď vieš, že milosť Božia je nepochopiteľná. Sme znovu rovnocenní priatelia, doteraz som na teba čakal!"
Toho muža už som nikdy nevidel.
Pochopil som. Namiesto hriechu je moje srdce naplnené práve Ním.
 Príjemné narodeniny v srdci!