Ján 2 13-25
Premýšľajúc nad Ježišovým spravodlivýmhnevom a jeho vystúpením v chráme, pri ktorom nelietali iba holuby,ktorým sa podarilo dostať z rozbitých klietok, ale i mince bankovýchúradníkov, ktorí než aby sa klaňali Hospodinovi v chráme, s radosťoua ochotou sedeli niekde na jeho nádvorí. Vzduchom určite preleteloi množstvo nadávok a pripomienok, ktoré v tom posvätnompriestore nemali čo hľadať. Našim okom je ťažké vnímať túto scénu. Ak nejakúskúsenosť s chrámom máme, vôbec nám to nezapadá do nášho scenára.Ak náhodou áno, potom iba vďaka prekvitajúcej komercii známych duchovnýchzastávok nášho náboženstva. Na každom pútnickom mieste, na každej dedinskej, čimestskej púti, odpuste, či posvícení, máme možnosť stretnúť pani „komerciu“ a„biznisku“. Duchovné rýchlo vyprchá v tejto záplave i z biskupa.Tie veci, ktoré zaplňujú pultíky predávajúcich, s náboženským nemajú častonič spoločné. Veď obrázky, napodobeniny svätcov, ale nielen ich, ale trebársi pápežov, nájdeme snáď na všetkom. Na marcipánovom perníku, na šálke,soľničke, na „ruženčeku“, a stovkách iných vecí. Niekto poznamená: to predsa patrík tomu. Budiž! Nemám nič proti devocionáliam, ale tie praktickéa potrebné, nakoniec v tom braku a nánose bizarných hlúpostí aninenájdete.
Ježiš pri prechádzkea poobedňajšej siestičke, by dnes nebol až tak prekvapený. Akurátv množstve ponúkaného tovaru, by našiel mnoho nových vecí. Kto vie, aká bybola jeho reakcia. Určite by sa nechal povoziť na kolotoči, centrifúge,zastrieľal si zo vzduchovky, do krepových ruží. Jednu pre mamu, druhú preMagdalénu, tretiu pre...
Predstavme si, ženakoniec, pri stánku na „levnou krásu“, Ježiš natrafil na svoje podobizne. Najednej vyzerá ako po fláme, strapaté vlasy, zasnený pohľad. Na druhom obraze jeakýsi starý, na inom s príliš prísnym pohľadom. Odchádza a usmieva sa. Potoľkých storočiach málo kto pochopil. V tom mu do očí vrazí ďalšíz obrazov. Ukazuje na ňom na srdce. Portrét je tiež dosť zvláštnya nevýrazný, akýsi „nasládlý“, ale jeho ukazovák smerujúci k srdcuvyjadruje niečo skutočné, pravdivé a podstatné.
Ten obraz sa mipáči, kúpim ho, hovorí Ježiš predavačovi. Ten sa na neho pozrie, premeria odhlavy k päte a kľudne povie: 130 korún. Ježiš odchádza s obrazomv ruke. Ukazuje ho svojej Matke. Usmievajú sa na seba. A zároveň ichúsmev končí v rovnakej myšlienke. Pochopili to, pochopia to ľudia konečne?
Dnes Ježiš vidí, žepoprevracať stoly predávajúcim, by bolo zbytočné. Tak ako v Jeruzalemskomchráme. Tento incident zostal rýchlo zabudnutý. Život na nádvorí chrámu savrátil do svojich koľají rovnako rýchlo, ako smrad baranov a tučnýchbýkov. /Iz 1, 11/ To, že im chcel ukázať a to, čo im povedal, že dom jehoOtca nie je tržnica, nikomu nerezonovalo, veď načo. Biznis pokračoval ďalej,korunky trhali mešce. Táto skupina nenašla Boha v chráme, ani nikde inde.Nepotrebovali ho, ich bôžik bol v ich srdci dávno ukrytý.
Cena za vykúpenieživota je príliš vysoká, nikdy nebude stačiť, aby človek žil navekya zánik neuzrel, vraví žalmista. /Ž 49 9-10/
Cena za náš životstála tiež jeden život... / 1Kor 6, 20a; 7, 23/
V tom nádvoríchrámu sa snažil Ježiš povedať čosi, čo nemalo nechať a nedovoliť vrátiťsa naspäť do toho, čo bolo predtým. Hluchota davu bola predstieraná. Počuli, čochceli, čo im vyhovovalo. Dotklo sa ich to, že Ježiš sa dotkol ich tradície.Zamenili si ju za výnosný podnik. Podstatné s príjemným a užitočným,to bola rovnica židovských predstaviteľov. Nie nadarmo sa o nich hovoriataké pekné a pravdivé historky a vtipy, bez toho, aby sme im upieraliich podnikateľskú a univerzálnu virtuálnu šikovnosť.
Ale nehaňme ich.Tak ako oni, i my sme si z náboženstva a viery dokázali urobiť slušnýpodnik. Podaktorí, dobre vedia, kde tečie a nekvapká.
Skúsme nájsť to, čouniklo sluchu tých, ktorí prejavovali „zbožnosť“ na nádvorí Jeruzalemskéhochrámu. Pokúsme sa predísť tomu, aby Ježišova neprirodzená úloha, rozhnevanéhoupratovača nemusela byť natoľko aktuálna, ako je napríklad aktuálna naša denno- denná neistota o život, ktorá je asi väčšia než rast akcií na Newyorskejburze. Viem, ani to asi nechceme počuť a pripustiť si!
A nakoniec asito najpodstatnejšie, čo nám Ježiš svojim konaním na nádvorí Jeruzalemskéhochrámu ponúka: ešte jedna možná analógia, alebo obraz spájajúci sa s týmtoevanjeliovým úryvkom.
Ježiš svojimkonaním predstieral niečo viac. Myslel na srdce človeka, tak ako ukazoval natom spomenutom obrázku. Človek je chrámom, chrámom Ducha. Srdce je týmcentrálnym miestom v ktorom chce prebývať Boh. Nádvorie srdca je častokrátzapadané lístím, prachom, akoukoľvek nečistotou hriechu. Nádvorie srdca jezapratané zverou. /práve zver je symbolom démonov/. Vyznávame svoje hriechy,očisťujúca moc a sila sviatosti vyčistí nielen nádvorie, ale i celénaše srdce, celé naše vnútro, zmysly od hriechu. Ježiš nám odpúšťa, vyháňaz nášho srdca démonov, očisťuje nás od hriechu odpúšťa nám. Náš životpokračuje. Tak ako peňazomenci i my sa po chvíli vraciame do rovnakýchkoľají života. Páchame tie isté hriechy, pohádame sa znovu so susedkou, neviemeodpustiť manželke, kolegovi, deťom... zabúdame na Boha...
Áno, Ježiš príderád, chce neustále prebývať v našom srdci. Vždy nám odpustí. Netúžiprichádzať k nám s korbáčmi v rukách, s hnevom. Túži po násláskou priateľa a brata. Svoju lásku k nám preukázal raz a navždy./Hebr 12, 2/
Chlap z kríža
Kríž a nakríži chlap má celkom fajn tvár
vráť už na zem savráť a svoj zákon bráň.
Čas v nászostal stáť, z pravdy púšť z lásky pád,
sladká lož, slanýžiaľ, každý sám nesie svoj kríž.
Tu už neplatí nič,len prachy sú zbraň,
hej, tak vezmi svojbič a vyčisti chrám.
Len závisť,nenávisť, povedz kadiaľ mám ísť, ja to už netuším, mám tiež dosť rán, ale naduši.
Len z výšky sadívaš ak si náš Kristus Pán, sprav zázrak zíď z kríža a zákon svojbráň.
Ukradli nádej,zabili krásu, predali lásku.
Svet si váži lenpäsť, zlo zo všetkých strán,
svet si zaslúžitrest hru dvojakú hrá.
/Szidi Tobias/
