Obetovanie Ježiša v chráme

 Svätenie sviec natento sviatok sa ujalo v druhej polovici prvého tisícročia v Galii.Svieca je symbolom Krista, /veľkonočná svieca – paškál/ „svetlak osvieteniu ľudu, kráčajúceho v temnotách“. /Iz 9, 1/, //Mt 4,16/
Názov „hromničné“vznikol postupne tak, keď si ľudia v ťažkých chvíľach prírodných pohrôm,hlavne búrok, doma zapaľovali maličký plamienok týchto posvätených sviečok.Pritom sa modlili a verili, že skrze túto modlitbu môžu byť ochránenýproti živlom, ktoré sú pre človeka nepremožiteľné.
V deň, kedyMária s Jozefom priniesli Ježiša do chrámu, to bolo podobné. Proti veľkýmudalostiam tej doby, bolo maličké dieťa naozaj ako mihotavý plamienok sviece,proti hromobití, bleskom a temnotám rozbúrených živlov.
Symbolika hromničnej sviece, nám pripomínaneustále to, že Božie svetlo je vždy silnejšie než akákoľvek temnota, ktoroučlovek prechádza.
Simeon je modelomčloveka viery, ktorý uveril v Božie zasľúbenia a zbudoval na nichsvoj život. Keď v dieťati Ježišovi spoznal Boha, Spasiteľaa Záchrancu, vzal ho do náručia a zaspieval svoju „labutiu pieseň“: „TerazPane prepustíš svojho služobníka v pokoji, lebo moje oči uvideli tvojuspásu, svetlo na osvietenie pohanov“. /Lk 2, 29-32/
Na pozadískutočnosti obetovania Ježiša v chráme, môžeme vidieť bezbrannosť dieťaťa,v zastúpení rodičov, ktorí sa túžili očistiť a priniesť Hospodinovi tútopredpísanú obetu, a Simeona „vetchého starca“.
Bezbrannosťa staroba.
Budúcnosť, ktorá saurčite nedala prečítať a spoznať vo tvári dieťaťa, múdrosťa vízia, v ktorej tento starec videl ďalej než tí, ktorí mali spoznaťznamenia čias a svojho navštívenia.
Prítomnosťv chráme
Tento fakt musímevnímať pohľadom zbožného židovského človeka. Chrám bol jediné kultické miestopre židov, miesto, kde prinášali obety, miesto, kde oslavovali Jediného, Živéhoa Pravého Boha.
Ježiš posúva totovidenie, žitie a praktizovanie ďalej. „Zborte tento chráma za tri dni ho postavím“. /Jn 2, 19/ Praví ctitelia sa budúklaňať v Duchu a pravde. /por. Jn 4, 23/
Ježiš vidíbudúcnosť cez celé tisícročia. Vie, že človek i spoločenstvo, nebude mať vždymožnosť využitia kultického miesta, zasväteného Bohu, rovnako viea ukazuje, že život viery, sa nemôže viazať na nejaké miesto. Veď prvékresťanské spoločenstvá túto možnosť ani nemali. Apoštol Pavol pokračuje v jehovízii keď píše Korinťanom: „vaše telo je chrámom Ducha Svätého“. /1Kor6, 19/
Mnohí kňazi a rehoľníci, ktorí prežilikomunistické lágre v miestach, kde boli predtým kláštory s kostolmi,mali zakázané prístup do nich a práve toto, bolo pre nich veľmi bolestné.Videli múry, veže kostola, ale nesmeli doňho vstúpiť.
Ježiš, spolu s učeníkmi nežilnijak odlišný život od bežného života izraelitov, v živote človeka, bynemal vznikať žiaden rozpor.
Problém jev pretrhnutí akejsi kontinuity, počas totality. Veriaci boli vedome vtlačení do tohto priestoru a dnes s ťažkosťamiz neho vychádzajú. Problém je i v predávaní vierypredchádzajúcich generácií, ľuďom dneška. A tu je asi ten najzákladnejšíproblém.
Tak, či onak,s Bohom sa máme možnosť stretnúť všade, kde ho chceme vidieť a nájsť.Ale vo sviatostnej podobe ho poväčšine, nikde inde ako v chráme nenájdeme.