Ježišovi učeníciodchádzajú z Jeruzalema. Sú sklamaní. Ježiš, ktorému verili a nasledovali,je mŕtvy. Ešte stále im mysľou kolujú rôzne myšlienky, nie sú schopní uveriť,že by to mohla byť pravda. Majú pred očami ten hrôzostrašný zápas života a smrti,majú pred očami obraz zmučeného Ježiša, obraz bezbranného, utýraného, osameléhomuža, na ktorého doráža dav, i rímsky vojaci. Tok myšlienok je nesúrodý.Premýšľajú čo asi budú robiť, ako sa dokážu vysporiadať s týmto „trápnym“úsekom ich života, kedy nasledovali toho zvláštneho človeka z Nazareta.Predstavenie vlastne dávno skončilo, rozorvaní kráčajú domov. Odchádzajú prečz Jeruzalema, to miesto je pre nich koncom istej nádeje, tak tomu začínajúveriť sami v sebe. Sú sklamaní, vystrašení, kráčajú so sklopeným zrakom poceste, ktorú dobre poznajú.
Ich do zemesklopené oči, vnímajú príchod nejakého pocestného, ale nijak zvlášť mu nevenujúpozornosť. Nečakajú útechu, ani povzbudenie. Ale neznámy pocestný sa imprihovára a tak trochu ich provokuje: „O čom to spolu hovoríte?“ A to bol akobynôž do srdca v ich už i tak ťažkej situácii. „On snáď nevie čo sa stalo?“Pýtajú sa jeden druhého. „Nie, a čo sa vlastne prihodilo?“
Ježiš prichádza sámod seba, pripojuje sa k učeníkom, vytvára spoločenstvo. Ježiš prichádza s vlastnouiniciatívou, ponúka svoju blízkosť, útechu pre dvoch pocestných, ktorí sútrochu ustráchaní. Zaujíma sa tak ako vždy predtým o to, čo ťaží ich srdce.Pýta sa na ich smútok, prázdnotu, skľúčenosť.
Ježiš urobil prvýkrok.
Učeníci v ichrozpoložení, by nikdy neboli schopní urobiť tento krok k uvereniu. Posmútočnom monológu, kde nie sú ešte stále schopní vidieť za horizont Veľkéhopiatku, i keď verili, že Ježiš je schopný vykúpiť Izrael... A naviac, sadopočuli od žien, že sa im zjavil... Nechápavo kráčajú ďalej, a tak sa opäťslova ujíma Ježiš.
Ponúka im obsiahloukatechézu, široký výklad o tom, že Mesiáš musel toto všetko vytrpieť, abyzničil smrť, aby zničil hriech a priniesol nový život, novú nádej, novú radosť,novú cestu, nový zmysel života.
Cesta sa blíži kukoncu. Dedina, do ktorej išli, je nadohľad a cudzinec sa tvári, že chce ísť ďalej a pokračovať v ceste.Učeníkom začalo rozmŕzať srdce. Pocítili, že ten cudzinec prejavil o nichzáujem, že im dokázal pomôcť v ich bezútešnej situácii, že ich dokázalnielen vypočuť, ale ponúkol im niečo, s čím oni už vlastne ani nepočítali.Ich srdce i zrak bol však ešte zastretý. Deň sa chýli ku koncu, oni cítia, žeich nádej a túžba nekončí s východom prvej hviezdy. Blízkosť tohocudzinca, nebola len spestrením ich dosť smutnej cesty, ale časom v ktoromdokázali zabudnúť na to, čo sa stalo, a vidieť niekde v diaľke nádejprisľúbenia, ktorú im skrze Božie slovo dokázal tento pútnik otvoriť.
„Zostaňs nami, lebo sa zvečerieva.“
Naliehavá prosbatých, ktorí na začiatku ani snáď nestáli o zdieľanie cesty s týmtopútnikom. Učeníci zatúžili po prítomnosti toho, ktorého dávno poznali, aleinak. Zatúžili po prítomnosti Ježiša, ktorý v nich vyvolal novú túžbu žiť,novú túžbu pokračovať v tom, čo dokázalo naplniť ich srdcia a životy. AJežiš nikdy neodmieta pozvanie. Čaká, nikdy sa nevnucuje. Túžobne očakáva,pretože nás miluje, chce a túži byť s nami prítomný v každej, i tejbezvýznamnej situácii nášho života. A Ježiš nielen prijíma pozvanie, neprijímapasívne pozvanie, on pokračuje omnoho ďalej. Láme chlieb a ponúka seba, inýmislovami: dáva všetko. Opäť sa rozdáva, opäť dáva plnosť seba, opäť konávďakyvzdanie a ponúka prijatie Novej zmluvy. Dáva sám sebav Eucharistickom chlebe.
Srdcia učeníkom súvo vytržení, z očí padajú záclony nevery. Ale v tú chvíľu telesného iduševného prebudenia, už nie sú schopní vidieť toho, ktorý ich sprevádzal celoucestou. Mali možnosť vidieť a uveriť. Ježiš ich naoko necháva samotných astráca sa im z očí.
Tak je to vždys vierou. Ježiš nám podáva svoju ruku, vezme nás do náručia, prejavuje námlásku, je to čas, zmyslového prežívania viery, ale potom toto prežívanieprechádza do vnútra, do novej dimenzie viery. A tu už všetko záleží na pevnostiviery a dôvery. A toto si prežili i emauzskí učeníci. Naplnila ich túžba,aby sa s týmto úžasným zážitkom podelili s ostatnými učeníkmi.Vracajú sa tam, kde sa asi tak skoro vrátiť nechceli. V Jeruzalemenachádzajú apoštolov a iných učeníkov a oni sami sa stávajú po ženách, ktorýmsa Ježiš zjavil, prvými evanjelizátormi, prvými, ktorí ohlásili kerygmu, tuúžasnú zvesť o tom, že Ježiš skutočne vstal zmŕtvych, že sa s ním skutočnestretli.
A toto stretnutiepokračuje neustále. Ježiš sa nám neustále dáva spoznať vo svojom Slove, prilámaní Chleba a v našich bratoch a sestrách.
Život, naplnenýživot človeka, sa nikdy totiž nezaobíde bez skúsenosti konkrétneho stretnutiaso živým Bohom.
Stretli sme sa užso Zmŕtvychvstalým…? On čaká. A nikdy neprestane!
Pútnik, poďa pridaj sa k nám, pešo kráčaš a si celkom sám,
do Emauz vedie našapúť, tu by ťa mohla noc zastihnúť.
Smutný pohľad,v očiach radosti niet, nebuďte skúpi na zopár viet.
Aký smútok vašeduše kvári? Nespievate, máte srdcia v žiali.
Ty si snáď jediný,čo sa pýtaš, ale správne z našich tvárí čítaš.
Pred pár dňami smes Pánom chodili, veľkňazi ho však na kríž pribili.
Vravel vám, že smrťnad ním nemá moc? A skôr ako sa dnes skončila noc,
z mŕtvychvstal ako sľúbil, všetko to robil, lebo vás veľmi ľúbil.
Zostaň s nami,veď deň sa už schýlil, zbytočne by si sa ďalej silil,
keď vzdával vďaky,keď jedli, pili, v tom sa im oči otvorili.
Spoznali ho prilámaní chleba a nezaznel pri tom žiadny hlas z neba.
Horeli nám srdcia,keď k nám hovoril, zjavil sa nám a tým, čo si vyvolil.
Pokoj vám, Ja somto!
I tento príbehnám Pán zanechal, možno by si sa aj ty zamyslieť mal,
či tvoje srdcea oči vidia a svojho Pána spoznať vedia.
Otvor oči, predtebou, stojí Ježiš s nádejou,
volá ťa, tak vykročs Ním.
Otvor srdce,pochopíš po čom naozaj túžiš,
a správnymsmerom vykročíš.
/Marek Novotný/
