Mk 2, 18-22
Končí liturgická medzihra, po liturgickom medzidobí, či období cez rok, podlhšom časovom vianočnom období, ktorému predchádzal advent, prichádza pôstneobdobie, tiež doba očakávania, zavŕšená tým najpodstatnejším pre našu vieru./1Kor 15,14/
V evanjeliovom úseku prichádza k ďalšej z x konfrontácií,ktorých sme svedkami pri vnímaní Ježišovho pôsobenia.
Príklady priťahujú. Ján Krstiteľ, žije so svojou partiou „horlivcov“,niekde za mestom. Žijú v ústraní, oddelene od ruchu bežného života, tu natom mieste prežívajú dotyk s večnosťou. Ich spoločenstvo maloa zachovávalo nejaké status quo, nepísané pravidlá spoločného života.Medzi ne a do rámca týchto pravidiel, nutne zasahovala i pôstnadisciplína. Veď dodržiavanie zákona bolo nadovšetko posvätné. Jánovi učenícii Ján sám, predsa nikdy netvrdili: „neprišiel som zákon zrušiť, alenaplniť“. /Mt 5,17/ A je to dodnes veta o ktorú sa prú konzervatívcia tí ostatní. Všetci, kto pozorovali a vnímali túto komunitu okoloJána, videli, že toto spoločenstvo, táto komunita žije asketicky, vyhýba satomu, čo zaváňalo profánnym, svetským, neduchovným... A práve preto,tolerancia zo strany vodcov zákona i ostatných, bola na mieste. Zákonnícispoznali, že im zo strany týchto učeníkov nehrozí žiadna konkurencia, žiadenoportunizmus.
Naopak, v meste vidia akúsi bandu, zhromažďujúcu sa okolo akéhosimladého rabbiho. A tento mladý rabbi, si nerobil problémy a ťažkúhlavu s dodržiavaním nejakých pôstnych pravidiel a príkazov. On žil,naplnený slobodou. /a Duchom!/ Nemal problém ani s tým, že ho nazývali„pijanom a žráčom a priateľom mýtnikov a neviestok.“ /Mt 11,19/Ježišovi sa páčilo byť blízko človeku. Prežívať s ním každý okamihdennodennej nevšednosti, radosti, trápenia...
Ježiš neodvrhuje zákon, nezľahčuje význam a podstatu pôstu. Sám je/je, ale nekonzumuje/ bez jedla v čase svojej prípravy na púšti. Sám nasebe prežil tú skľúčenosť a škvŕkanie v žalúdku, a vedel, že jeto podstatné a dôležité: zakúsiť svoje limity, hranice, schopnosť víťaziťna telom, víťazstvom ducha.
Svojim učeníkom pripomína práve nutnosť pôstu ruka v rukes modlitbou, inak nedokážu uzdravovať, a nezmôžu tiež boj s mocnosťamitemna. /Mt 17,21/
Zhrnuté-podčiarknuté, všetko má svoj čas, svoju hodinu, všetko má svojemiesto v živote človeka. Ale ako nemožno sadiť, či zasievať do zeme semenov decembri, /jedine do črepníkov, pripravovať jarnú plantu/, tak isto sanedá vykonávať niektoré duchovné praktiky kedykoľvek a bez zdravéhouváženia.
V istej farnosti sa pravidelne stretávalo farské spoločenstvo.Stretávali sa dva krát v mesiaci, druhú a štvrtú stredu. Stredanevyhovovala jednej pani, pretože sa práve v tento deň postila „o chlebea vode“. Kvôli nej presunuli stretnutia na utorky, aby i ona malapodiel nielen na dobrách duchovných, ale i tých telesných. A pritomsa nejednalo o žiadne lukulské slávnosti. Väčším pôstom pre tú pani byzostalo, keby si dokázala tak ako všetci dať šálku čaju a k tomujednu malú sušienku, a pôst by tým určite neporušila. Viem, toto je veľmiťažko vysvetliť niekomu, kto sa pre to rozhodol úprimne a naplno.
Napadá ma ešte jeden príklad. Spomínal ho staručký kňaz z totalitnýchčasov, keď „nemal štátny súhlas“ a pracoval vo fabrike. Všetci zamestnancio ňom vedeli, že je kňaz. A preto i jeho prístup k nim boltaký, snažil sa im približovať Boha takým spôsobom, aby ich to nútilo premýšľaťa pýtať sa viac a viac. V jeden piatok, prišiel do kantínya kúpil si salámu a rožky. Schválne si sadol ku dverám, aby každý ktobude vchádzať, si všimol, že na desiatu, pučí salámu a v piatok! Jehozámer mu vyšiel dokonale. Množstvo vyvalených očí, krútiacich hláv,posmeškov... A potom im k tomu povedal: urobil som to naschvál, abyste si vy uvedomili, že žiaden pôst nám ničím neosoží, ak nás neposunie ďalej,ak sa trebárs len o máličko nezmeníme. Farizeji sú tým hlavným prototypomdehonestácie pôstu.
Veď postiť sa dá rôzne. Áno, je úžasné, ak sa dokážeme postiť a niektoi dvakrát v týždni, uspokojiť sa v kúskom chlebaa trochou vody. No nie každý to dokáže. Pôst je i vtedy, keď sidokážeme odoprieť rannú kávu, cigáro, zmrzlinu, čokoládu, telku ...........
A Ježiš ešte naviac vie, že k utuženie spoločenstva patríi trocha vínečka. /Kána/ Nie aby nás katapultovalo do výšin nedorozumení,ale skôr aby opadli akési neviditeľné zábrany a v našich srdciach samohol rozhorieť ohník priateľstva, lásky prijatia, porozumenia. A zaseplatí známa veta: všeho s mírou /s Radkem, Pepou.../
Ježiš vedel svoje. Vedel i to, že o pár storočí to bude rovnako ťažképrijať, rovnako ťažké ohlasovať, rovnako ťažké pochopiť. Nové víno do novýchsúdkov, novou silou, novým duchom, jazykom dneška ... „Kto má uši nech počuje aporozumie“. A Pavol pridáva k tomu svoje jasné slovo: On nám ukázal,ako sa máme stať služobníkmi Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha, lebolitera zabíja, kým Duch oživuje. /2Kor 3, 6/ Jedno-duch-o, láska vie, kedy môžeurobiť výnimku! Apoštol Pavol by nám vedel rozprávať mnohé príbehy, kedy muselpoužiť láskavé slovo, pochopenie, než to, aby kritizoval a napomínal slabých,i keď robil i to, ale vedel, ako to má povedať a podať,nespôsobiac tým ujmu a nechuť dotyčného.
Spomenul som si na peknú príhoda, ktorá sa stala v jednom kostoleneďaleko Blavy. Vo farnosti pôsobili kňazi, pochádzajúci zo Španielska. Dnešnéevanjelium sa čítalo pri nedeľnej bohoslužbe. A keďže výslovnosť španiela,nie je výslovnosť slováka, vzniklo z toho asi toto: „prečo sa Jánoviučeníci a učeníci farizejov poštia a tvoji učeníci sa nepoštia?“
Prihodí sa všeličo, ale nech je to všetko na väčšiu slávu Božiu!
