Prijatie

 Mk 1, 40-45
Od malička sme vedení a poučovanío tom, kam by sme prsty radšej strkať nemali. Keďže skoro každý človek,túži po všetkom novom, po novom dobrodružstve a novej dávke adrenalínu,predsa len prsty občas strčí tam, kam by nemusel. Nie je nad empíriu, ale nievždy. Rôzne dotyky, rôzne strkanie prstov tam, kde nemusia, končíi s rôznymi „pamiatkami“, poznačeniami a ponaučeniami. Plastickíchirurgovia by nám o tom vedeli povedať svoje.
Aj mnohé virtuálnedotyky majú za následok množstvo všelijakých zranení a doživotných rán.Dotyk s alkoholom, dotyk s drogami, dotyk odsúdenia, dotyk ...
Ježiš zostal tiežpoznačený i keď neviditeľne, po dotyku s malomocným.
Podľa Mojžišovhonariadenia, ten, kto sa dotkol malomocného, sám sa stal nečistým a muselsa obradne očistiť. Ježiš to vedel. A ak sme si ho doteraz zvykli vnímaťiba ako nekonvenčného frajera, či blázna, ktorý sa popularizoval práve tým, ženapr. znesväcoval sobotu, stretával sa s vyvrheľmi spoločnosti, tak práveteraz týmto spôsobom jeho konanie vnímať nemôžeme. Vedel aká procedúra očisťovaniaho čakala, ak sa tohto malomocného dotkne. Môžeme sa tiež pýtať: prečo sa hodotkol? Veď jeho uzdravujúca moc, predsa fungovala aj na diaľku. Ježiš tohtočloveka prijal celého, nie iba ako postihnutého, nie iba ako, nečistého, nieiba ako nejakého neznámeho, ktorý musí svoj život tráviť ďaleko za hradbami,nosiť na krku zvonec a kričať do krajiny: pozor, ja som nečistý, dajte sipozor, nepribližujte sa! A ak by i Ježiš sám konal ako ostatníprechádzajúci, nikdy by tohto človeka nestretol, vyhol by sa mu už dávno veľkýmoblúkom.
V životopisesvätého Františka z Assisi, je zaznamenaná zaujímavá udalosť: Medzinešťastnými ľuďmi na svete si František podľa prirodzenosti najviac ošklivilmalomocných. Jedného dňa, keď vyšiel prejsť sa na koni za Assisi, stretol malomocného.I keď k nemu cítil veľký hnus a odpor, zoskočil z koňaa ponáhľal sa k malomocnému, objal ho a pobozkal. /Tomášz Celana: Druhý životopis/ František toto stretnutie neskôr sám opisovalako to, čo sa mu predtým zdalo neznesiteľné a neprijateľné, stalo sa muradosťou a sladkosťou duše.
Ježiš musel tohomalomocného vidieť a počuť. Zvuk jeho zvončeka sa rozliehal pustatinous väčšou a väčšou intenzitou, spolu so zrýchleným dychommalomocného. A nevybral si spomenutú okľuku. Čaká, kým sa priblíži a dotýkasa ho. Akoby mu podával pravicu a vravel: vstaň, neboj sa, ale pochop, užnebudeš znovu taký ako predtým. Ani samotný malomocný, vlastne už uzdravený,nemohol čakať takýto priebeh ich stretnutia. Ježiš, znovu porušil protokol.Znovu prekročil rámec niečoho, čo mal prinajmenšom zachovávať, aleboi prikazovať. Znovu rozboril -/nie ten tajtrlík z komerčnej TV/- múrystoročných konvencií.
Tento dotyk sa /do/týka i nás, v každom našom slove a prosbe o odpustenie.Túžime po dotyku odpustenia a novej nádeji. Ježiš nám nekladie žiadnepodmienky, musíš toto, alebo ono, aby som ti mohol odpustiť. Nie, on námodpúšťa, ak vidí našu ľútosť, snahu vrátiť sa a napraviť. Ježiš nemôžeinak, než odpustiť. Nemáme sa vrátiť naspäť do tých istých vyjazdených koľají.Máme sa vrátiť zmenení, poznačení dotykom milosti a lásky.
Ježiš čaká,nevyhýba sa nám kilometrovým oblúkom a ukazuje nám chrbát. Hľadí námpriamo do očí, čaká, a verí, že jeho blízkosť prítomnostineodmietneme.