Stále sa učíme byť tými, čo...?

 Čas Vianoc plynie svojim tempom. Mnohých z nás zastihuje "snežná" romantika akosi ako cestárov, zas po roku nečakane a nepredpokladane.
Mnohým z nás je možno práve teraz fajn a nič nás neruší a nezamestnáva našu myseľ. Čas pohody a odpočinku patrí k nám neodmysliteľne.
A možnože tento čas, je pre veľkú časť časom, kedy vianočná pohoda práve naberá na obrátkach. Na horách, v tichosti rodičovských, alebo skôr starorodičovských domov, či hotelíkoch a turistických chatách.
Zajtra budeme mnohí bilancovať, alebo aj balancovať. /Je to správne po slovensky?/
Nielen uplynulý čas vianočných sviatkov. Reflexia je vždy na mieste, ak dokážeme vidieť nový horizont, novú métu, nový čas. Minulosť nenapravíme, budúcnosť máme v rukách!
Asi necítime potrebu hodnotiť a zdá sa nám, že sme ešte príliš mladí na to, aby sme robili závery. Je to tak. Ale, vždy ma napadne uvedomenie si toho, čo a ako žijeme, keď vidím pred sebou tváre poznačené uplynulým prežitým časom.
Na "Božie narodenie" sme prišli priniesť radosť z Kristovho narodenia i do jedného domova dôchodcov. Pred Vianocami, chodia jeho obyvatelia na niekoľko adventných koncertov, besiedok a posedení. Cez Vianoce si ich nikto nevšimne. Nielen tých, ktorí už nikoho nemajú. Oni už si zvykli. Teraz prijali pozvanie a v jedálni zasadli, nie k jedlu. Chceli si iba zaspievať a potešiť sa spolu s nami. Nič viac. Nikto nečakal žiadnu reakciu. Prišla. Malý dvanásťročný Honzík bol hviezdou, hral na klarinet a spieval. "Babičkám" sa páčil najviac. Radosť a dotyk sŕdc, prekladal po každej kolede ľahučký potlesk. A nakoniec, vianočný pozdrav "hand made by..."v rukách oznamoval, že tento čas je časom blízkosti nielen tých, čo spolu trávia veľkú časť roka, ale i tých, ktorých spojila táto chvíľa celkom nečakane, rovnako i každého vo svojej samote.
To sú asi Vianoce: patriť jeden druhému, ako nevýslovný dar, niekedy ako úprimný darček. A život ide ďalej.
Ďakujem, že to nebolo raz a naposledy.