Popol /aleboprach/, je už svojím pôvodom prirodzeným znamením pominuteľnosti. Ideo anorganický zvyšok odumretej organickej hmoty, ktorý vzniká spálením,alebo rozkladnou činnosťou mikroorganizmov.
Pripomína človeku pád do hriechu a jeho následky. Čítame o tom v knihe Genezis,keď Boh hovorí Adamovi, ktorý zhrešil: „V pote svojej tváre budeš jesť svojchlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo si pracha na prach sa obrátiš“ /Gn 3, 19/
Starozákonný zvyksypať popol na hlavu /por. Nár 2, 10; 2Sam 13, 19; Est 4, 3; Jer 6, 26; Dan 9,3; Jon 3, 6; Mt 11, 21;/ -alebo sedieť v popole /Jób 30, 19; 42, 6;/-bol vždy uznaním tejto pominuteľnosti a vyjadrením hlbokého smútkuz tohto biedneho a pre ľudské sily bezvýchodiskového stavu. To jevšak iba jedna stránka veci. Tento zvyk bol totiž aj vyjadrením nádejev milosrdenstvo, pretože Boh nepohŕda srdcom skrúšeným a poníženým/por Ž 51, 19/ Veľmi dobre vie, z čoho sme stvorení a pamätá, že smeiba prach. /Ž 103, 14/
Táto symbolika sadostáva k slovu aj v kresťanskej liturgii. Na začiatku pôstnehoobdobia na Popolcovú stredu, alebo v nedeľu, tam, kde sa obrad v stredu nevykonával, označujú čelá veriacich popolom z ratolestípoužitých na Kvetnú nedeľu v predchádzajúcom roku.
Na kresťanskom Západesiaha história obradu do 7. storočia, do čias pontifikátu pápeža GregoraVeľkého /590-604/. Veriaci sa schádzali v chráme sv. Anastáziev Ríme, kde pápež posvätil popol a sypal ho na hlavy prítomných.Kajúcna procesia potom pokračovala do kostola sv. Sabíny. Veriaci spolus pápežom vykonali túto cestu naboso.
Človek, si voda, ktorá sa stratí, si prach, ktorýzostane a duch, ktorý ide k Bohu.
Čistý z nehovyšiel, aký sa k nemu navráti?
Kajajte saa verte Evanjeliu!
