Ešte v nedávnych dobách, bol zasvätenýživot možný iba vo veľkých konventoch a spoločenstvách, formou danéhoprávnického začlenenia. Tento život, malistý charakter, ktorý poznamenával všetky konkrétne prostredia životarehoľníka. /Porov. GROESCHEL, J. B.: Etapy duchovného rastu, s. 68./Usporiadanie života, bolo určené do posledných detailov. Túžby jednotlivcov, samuseli častokrát podriadiť cieľom inštitúcie. Už sme spoznali, že dnešný svet,dnešný človek a dnešná kultúra, nechápe, niekedy aj odmieta všetkyinštitúcie a tradície, ktoré smerujú k určitej forme totalitarizmu.
Svedectvo cirkvi, rehoľných a inýchduchovných spoločenstiev, kresťanov vôbec, by malo byť ukázanie smeru. Odpriehľadného skrývania sa za inštitúcie, k hľadaniu živých spoločenstievnádeje. V nich bude môcť dnešný človek nachádzať odpovede na svoje otázkya výzvy, ako sú samota, nepochopenie, chudoba, odcudzenie. Bude to cestapre nové komunity, ktoré vytvoria a ponúknu ľuďom priestor, pre hľadanie zmysluživota, osobným svedectvom a príkladom. Obnovením vzťahov medzi členmispoločenstva, v zmysle spoluúčasti, otvorenosti a pohostinstva. Cirkev anovodobé spoločenstvá, by mali predkladať jasný a očistený profil, akoodpoveď na rozšírenú tendenciu postmodernej spoločnosti, na prijatienáboženských ponúk. /Porov. CORDES, J. P.: Znamenia nádeje, s. 133./Zasvätený život, by mal znovu premyslieť svoj obraz Boha, v zmyslezákladnej trinitárnej perspektívy, a očistiť od deformáciía ritualizmu.
Nové komunity zasväteného života, majúukazovať povolanie, ktoré je znakom Božej transcendencie. /Porov. SECONDIN, B.:Nová hnutí v církvi, s. 82./ Ukázať, kto je Boh, i to, čozamýšľa s človekom, ktorý mu odovzdá svoj život. Zmysel zasvätenéhoživota, nie je v tom, čo vykonáva a ponúka. Je v tom, čím je,a čím by mal byť, teda miestom skúsenosti s Bohom, svedkomprítomnosti živého Boha, pre tento svet. /Porov. Vita consecrata, čl.85./ V dnešnej postmodernej dobe, neexistuje pre zasvätený život ničdôležitejšie, než voľba živého Boha. Za prahom nového tisícročia, nie je prekomunity nič dôležitejšie, než vytvárať priestor a miesta, kde môže človekzažívať skúsenosť a zážitok, zo stretnutia s Bohom. Základná úloha,je obsiahnutá v úlohe samotnej cirkvi. Nechcieť byť niečim absolútnym, alebyť vo všetkom nástrojom a sviatosťou spásy, ktorá prišla s Kristom./Porov. Ad gentes, čl. 5./
Ukázalo sa, že spiritualita v ďalšíchrokoch môže byť poučená kritikou. Alebo bude pluralitná, otvorená,humanistická, mystická, alebo povrchná, pohodlná, fundamentalistická,neznášanlivá, sebaistá, kŕčovitá, obostavaná bariérami. Je možné, že to budez každej kategórie niečo. Čo sa naozaj uplatní, ako to poslúži ľuďom,nie je ľahké predpokladať. Dejinný proces, v ktorom sa objavujúa rozvíjajú duchovné tradície, nevyhnutne vytvára skupiny, ktoréprevládajú. A iné, ktoré sú podriadené, či dokonca vytlačované na okraj. Boloby ale na škodu, keby sme túto skúsenosť, považovali za úplne bezvýznamnú,alebo bezpredmetnú. Skôr by mohla táto katalogizácia možných variant slúžiť akovýzva. Duchovné trendy, na prelome 20. a 21. storočia, nás dovedú tam, kambudeme sami chcieť a môcť, a do akej miery ich budeme prijímať, akodary Boha, skrze Ducha. /Porov. SHELDRAKE, P.: Spiritualita a historie,s. 182./
Jadrom zasväteného života, zostáva prijatietohto daru z Božej milosti, a radikálnych život podľa evanjeliovýchrád. Tento pohľad na zasvätenie, vytvára dôverné a živé spoločenstvo medziBohom a tými, ktorí sa mu zasvätili, a medzi nimi navzájom, v rámcispoločenstva zasväteného života, ktoré je jedným z mnohých prostriedkovv konaní i hľadaní Božej vôle. /Porov. Vita consecrata, čl.22./
Pripomeňme si ešte prvokresťanský asketizmus, jeho pôvodný význam, čižepestovanie a zdokonaľovanie cností. Je preto evidentná, oprávnenosťnaliehavých výziev k takémuto asketizmu v dnešnom svete. Výzievk cnostnému životu, k praktizovaniu cností, ktoré môžu v dnešnomsvete ukázať zmysel a krásu nesebeckosti. Môžu byť alternatívouk materializmu, ľahostajnosti, nezáujmu a nezodpovednosti. Právev dnešnom svete, je potrebné, aby človek s takýmto úsilím nezostávalsám, aby mal spoločenstvo priateľov, ktorí zdieľajú podobné idey, pohľady.Snaha a úsilie zostať človekom, aj uprostred neraz neľudského sveta. Tak sa takto chápaný asketizmus, akoaj spoločenstvá, či komunity, môžu stať odpoveďou kresťanskej spirituality, nasúčasný materializmus. /Porov. SECONDIN, B.: Nová hnutív církvi, s. 113./
Na prvý pohľad sa zdá, že postmoderná dobaprináša cirkvi, ako „ponukovej kancelárii spásy“ iba problémya neprekonateľné prekážky. Presadzuje dôležité a nezastupiteľné hodnoty:solidaritu, nezištnosť, ako aj povinnosti a voľby dlhodobého trvania, prejednotlivcov i spoločenstvá. Aj cez známky negativity a zmätkov,ktoré dnešná doba má, nesmieme zabúdať na momenty, ktoré môžu evanjeliuma nasledovanie Krista, istým spôsobom motivovať a priblížiť.
Súčasná túžba človeka po slobodea nezávislosti, bola zo strany cirkvi videná často ako hrozba. Faktomzostáva, že nie je možné hovoriť o skutočnej inkulturácii evanjelia,hľadaní povolania, o nasledovaní Krista v dnešnom modernom svete,/Porov. Vita consecrata, čl. 80./ ak je skúsenosť slobodya nezávislosti, posudzovaná striktne negatívne, alebo je priamoodmietnutá. Je dôležité, vidieť človeka v hľadaní jeho integrity. Hľadanívlastného miesta a spoločenstva, rešpektovať rôzne cesty k viere,v hľadaní rôznych foriem prežívania viery. /Porov. CUSKELLY, J. E.: Současná spiritualita, s.235./ Cesta každého človeka, je tajomstvom. Smer, danosti, problémy a obmedzenia,na ceste viery a nasledovania Krista, sa ukazujú množstvom rôznychspôsobov. Je preto nutné pochopiť, a pomenovať túto cestu, a ukázaťčloveku jej zmysel.
Istotou je, že spoločensky sformovanénáboženstvo, stráca u nás svoje dominantné postavenie. Náboženstvoi kresťanstvo, mnohí už nepovažujú, alebo neprežívajú, ako univerzálnysystém vzťahov. Ani ako individuálny plán života, či základnú voľbu. Iba ako„ponukový list“, pre duchovné prijatie, ktoré bude časovo obmedzené dotej miery, dokiaľ človeku ponúkne obohatenie, rast, zmysel a šťastie./Porov. GROESCHEL, J. B.: Etapy duchovného rastu, s. 81./ „Pokrokv rozvoji ľudskej osobnosti, je pokrok v rozvoji osobnostikresťanskej.“ /CUSKELLY, J. E.: Současná spiritualita, s. 53./
Našou odpoveďou, na takýto druh religiozitynemôže byť to, že zúžime novozákonný obraz Boha a Ježiša, a všetkýchpravých hodnôt našej duchovnosti a spirituality. Je omylom si myslieť, ženás tento druh religiozity, v určitej miere, nemá čo naučiť. Určite nás tomá pozývať, aby sme žili viac to, po čom túži človek dneška, ale čo možnodoteraz nenachádza v tej správnej miere, a správnej podobe. Je to ukázaniespirituality, ktorá je naklonená životu vo všetkých jeho podobách. Schopnáodpovedať na otázky, po zmysle života. Nie však v rovine rituálov, dogiema prvoplánových odpovedí. Spiritualitou a duchovnosťou, ktorá má zmyselpre podstatu evanjeliovej pravdy, a odpovedá na celý zmysel existencie človeka,a jeho závislosti od Boha. /Porov. Vita consecrata, čl. 104./
