Takéto spoločenstvá vznikali od polovice 20. storočia.V našom geografickom priestore, sa stali miestom pevného zakoreneniatisícov kresťanov. V ťažkých totalitných časoch, znamenali pre nichpevný bod a oporu v prežívaní života viery, uprostred neprajného systému.
„Spoločenstvo jezákladom ľudskej spoločnosti, vrcholom vzájomnej závislosti, najrýchlejšoucestou k jednote, cieľom nášho putovania.“ /VANIER, J.: Komunita miestoodpúšťania a sviatkov I. diel, s. 13. Všetci potrebujeme takétospoločenstvá. Túžime po láske, pomoci, porozumení. Potrebujeme byť vypočutí, užitoční.Potrebujeme ľudí, s ktorými môžeme zdieľať rovnaké, alebo aspoň veľmiblízke ideály, idey, túžby a predstavy.
V dávnejších dobách boli kmenea rody, prirodzeným spoločenstvom s tradíciou, spoločným životom,autoritou. Spolupráca v tomto prirodzenom spoločenstve bola nevyhnutná.Dnešná spoločnosť už stojí na inej báze. Už nie je tvorená homogénnymiskupinami. Dochádza k miešaniu kultúr, filozofií a vyznaní. Učíme sažiť v pluralite. Na jednej strane, je tu túžba po spoločenstve. Vychádzaz kolektívneho podvedomia. Na druhej strane, sú sociálne a ekonomickéistoty a výhody zaručované individualizmom. Aj popri individualizme, snahepo autonómii, človek potrebuje spoločenstvo, okruh priateľov. Cíti potrebunebyť sám. Výrazom tejto potreby a túžby, je aj rozmach siekt. /Porov.JARAB, J., VRABLEC, J., STANČEK, Ľ.: Choďte aj vy do mojej vinice I., s.390./
