Predvianočná doba, ktorú nazývame advent, pomaly končí. Každý prežil tento časinak a po svojom. S predsavzatiami, tým, čo musím, čo chcem a čoby som mohol. Percento úspešnosti je u každého rôzne. O pár dní sabudeme zase hádať, kto si dá aké novoročné predsavzatie a tak stáledokola. Možno sa nám to všetko zdá byť akési stereotypné. Stále jedena ten istý kolotoč. A v týchto dňoch, pridaná túžba zohnať tennajlepší vianočný darček, snaha napiecť i tento rok aspoň pätnásťdruhov koláčov a snáďi nejaký nový recept, zadovážiť potrebné kilogramy vitamínov v južnomovocí a ecce terra...
Niekoho to možno baví. Žijemev presvedčení, že toto všetko patrí k vianociam, inak by smeneprežívali tú skutočnú vianočnú idylku a pohodu. A potoms hrôzou zisťujeme, na čo sme ešte zabudli, čo sa nám nepodarilo zohnať,rodina i tak nie je spokojná, romantika, pohoda a klídek, súniekde v diaľke. Štandard, ako pred rokom, dvoma, desiatimi.
Nenechajme sa okrádať a vnútornevykrádať! Nebuďme tými, ktorí si myslia, že Vianoce to je hlavne snahao dokonalé zvládnutie kulinárskych pochúťok, že je to čas „vegetu“a flákania. Áno je to hlavne snaha zažiť spoločne aspoň v tento časteplo rodinného krbu znova na vlastnej koži. Túžba po jednote, naplnení a urovnanípokrivených vzťahov. To je dôležitejšie, ako bolesť žalúdka po mnohýchdobrotách.
Ja sám už nebudem podobnú atmosféru rodiny,tej pokrvnej zažívať nejaký ten rôčik, tuším že už desiaty. Viem, že nie som natom takto na svete sám. Ale uvedomujem si, že tá skutočná atmosféra jev čomsi úplne inom.
Vianočné sviatky, sa totiž spájajús narodením Ježiša. Z Písma a tradície vieme, ako to s jehonarodením vlastne bolo. /Kedy sa narodil, i o tom môžeme polemizovať, určite. V reakciách na jeden z dnešných článkov JožkaČerveňa, sa tak stalo. No poďme ďalej./
Nebola to žiadnamoderná klinika, ani obyčajná pôrodnica okresnej nemocnice, kde Ježišova Matkaporodila. Maštaľ, chliev, miesto pre zver, aby bola uchránená nástrahám počasiaa noci... Kŕmidlo pre ovečky a skrýša pastierov. Málo kto sa narodilv horších podmienkach. A my deti dneška, si to už ani nedokážeme živopredstaviť. Je nám to príliš vzdialené a nezmyselné, ba priam až bláznivé.Nebudem sa teologicky rozpisovať o všelijakých možných momentoch, o ktorýchby sa dali písať nekonečné traktáty, v kontexte narodenia Božieho Synav podmienkach racionálneho uvažovania nepochopiteľných.
Iba toľko: nezabudnime, že tá pohoda, tenkľud /samozrejme, ak ho doma máme/, to nie je to pravé posolstvo Vianoc.
Ak Božie slovonedostane podobu a telo v skutočných ľuďoch a konkrétnychmedziľudských vzťahoch, kresťanstvo ostane suchým a abstraktným. Pokúšame sapísmenami vzdať hold, zatiaľ čo Boh by vlastne chcel, aby sme sa stali časťoujeho života. Hádame sa o to, kto má pravdu, zatiaľ čo Boh hovorío pravdivých vzťahoch. /R. Rohr/
Nie my, čo smeukrytí za sklami eurookien, s teplomerom, ktorý vystúpal na 24 stupňov,nie my, čo sme ospalí a v driemotách po bohatej večeri, sediac predžiarou obrazovky, nie my, s temne rozžiarenými očami pred množstvomdarčekov pod stromčekom, nie my, čo si odtrpíme po roku polnočnúa zaspievame „tichú noc“, nie my, zažívame tú pravú atmosférua posolstvo Vianoc.
Tej porozumejú tí, čo na vlastnej koži zažívajú túchudobu, samotu a jednoduchosť, ktorú ponúkla maštaľka Máriia Jozefovi.
Áno, krásne slová,poviete si, ale ako teda prežiť Vianoce? Prežime ich v prijímanía dávaní. Prežime ich spolu s tými, ktorým sa zachcelo veľmi skororezignovať, povedzme im, že oni sú tými, ktorí sa môžu znova narodiť, znovazačať naplno a šťastne žiť, nájsť novú cestu z komplikovaných ciest.Podajme ruku na zmier, poprosme o odpustenie, uzdravme svoje vzťahys blízkymi, dotknime sa jeden druhého ako praví ľudia, bez zášte, závistia hnevu. A zostaňme takými nielen v tieto nadchádzajúce vianočnédni!
A tu sa nám snáď podarí pochopiť zmysel a realitu Vianoc. Každý z nás to potrebuje. Všeličo sme vyparatili za uplynulý čas. Ja tiež, mrzí ma to!
Boh zabúda a nikdy si nespomenie na naše pochybenia, ale tým viac nám ponúka svoju blízkosť, nenecháva nás nikdy v "kaši". Nikdy, ani v tieto sviatočné dni!
