Radosť stretnutí

 V utoroka v stredu večer, boli milé stretnutia so známymi Spoznali sme sa pripúti do Medugoria. Anka, ak sa to môže oznámiť svetu, slávila polstoročnicusvojho prebývania na tejto zemi. Jej prítomnosť je obohatením. Za tie rokyprežila všeličo, ale ako sama vraví len vďaka Božej milosti a dôverev Pána, prekonala a prekonáva ťažkosti a trápenia života. Spolus manželom si adoptovali dcéru, už je šiestačka.

Druhé stretnutiebolo tiež veľmi milé. Malá Vikina je tým najväčším potešením. Už má roka zaujíma ju všetko okolo. Na štedrý deň, ako mi prezradili rodičia, sajej podarilo zhodiť vianočný stromček a buchnúť si hlavičkuo betlehem. Prestála to bez väčšieho zranenia. Skrátka, je všadea celý dom je jej plný, plný radosti i keď, ako to už s malýmideťmi je, i normálnych denných starostí. Príjemných prekvapením bolo premňa spoznanie ich tetky Zuzy. Majú 90 rokov, ale na tento vek sú výnimočnečulá. Píšu za mesiac i päť dopisov, pamäť majú v poriadkua chodia bez pomoci čagánku. Krásna staroba.

Naše miléstretnutie gradovalo príchodom sestry a švagra známych spolu s ichštyrmi deťmi. Najmladší Janko a Majda sú dvojčatá, minulý rok nastúpili doškoly. Majde sa v škole páči, Janko naopak vyhľadáva všetky možnosti, abytam nemusel. Chalani sme skoro všetci rovnakí! Spolu so sestrami Natalia Verčou, chodia do jednej školy a tak každé ráno spoločne cupitajúna autobus. I keď sa spolu poznáme len tri roky, sú pre mňa novou rodinou,prijali ma ako svojho brata. Takže Gabuľka, Palino, Vikinka, Jančo, Milén,babka, strýco, Verča, Natali, Majduška, Janíčko, Blanka, Boba, Pali, Grétka,ste v mojom srdci ako moji najbližší! Mám Vás rád! A patríte do našejrodiny!

A troškuinam. Mama konštatovala, že naša ulica začala trošku ožívať, opýtal som saprečo? Nielen, že veľa ľudí, susedov odišlo na večnosť, mnoho domov zostaloopustených, ale aj detí na našej ulici ubudlo. Vyrástli sme a rozpŕchlisa. Situácia sa ale trochu zmenila. Mnohí sa vrátili z miest naspäť bývať nadedinu. Prestavili domy po rodičoch a nasťahovali sa. Znovu sa rodia deti,a tak už je detský džavot opäť počuť vonku. Pred rokmi bola naša ulicajednou veľkou partiu, alebo aj bandou. So susedom sme boli dvaja najmladší.Každý večer sa „pod gaštanmi“ hral futbal, hrávala sa tzv. „kamenická“s loptou sa kopalo na stenu na jeden dotyk. Tiež sa vysedávalo nalavičkách. Boli to pekné časy, je na čo spomínať. Je pre mňa milé vidieť týchtomalých špuntov –deti mojich rovesníkov-vonku blázniť sa, vnímať, že decká sanenudia, tak ako to počúvam dosť často od iných. Sedieť za počítačom nie jevšetko. Rozbité koleno, roztrhnuté kraťasy, vôňu dymu a všeličo iné,sedenie za počítačom nenahradí.

Ulica ožila,súhlasím s mamou, a je to jedno z najpríjemnejších zistení!

 

A nastalvečer a nastalo ráno deň...