Komáre si nemilosrdne hľadali cestu aspoň ku kúsku obnaženého ľudského tela. Nefungujúca fontána sa pýšila svojou gigantickou veľkosťou, ktorú každý okoloidúci ignoroval. „Čo už...", smutne si povzdychla, „...aspoň som slávna. Zachytávajú ma na fotkách opití mladíci, zahraniční i domáci, moje obrázky putujú po celom svete."
Dievčina na ňu pozerala s porozumením, akoby ju chápala. Prihnal sa malý retriever a jej porozumenie sa rozplynulo.
„Tak už niečo povedz." Znervóznel jej prísediaci...
Dievčina krútila hlavou. Nemala čo dodať. Takto vyzerá koniec? Pripadalo jej to absurdné. Čo mu má povedať?
„Čo?" odpovedala pokojne, chladne, s vlhkými očami.
„ Neviem. Si na rade. Ja som už svoje povedal..."
Dlhé ticho...To bolo asi v tom okamihu najproduktívnejšie vyjadrenie emócií. Po pár mávnutiach na odohnanie komárov, po pár štípancoch, pár kvapkách potu stekajúcich po chrbte, si znova vzal slovo.
„Bolo ti tých osem mesiacov zle? Ja myslím, že to šlo viac ako dobre, ale ak si to ty nemyslíš, tak ja neviem...Vo vzťahu má byť dobre obom, nie iba jednému..."
Dievčina znova pocítila sympatie k fontáne. Len si tam tak stojí a je šťastná. A to je bez vody. Stará a opustená. Pozerá sa ako žijú svoj život ostatní ľudia, ako ju ocikávajú psy, ako ju ovracávajú opití tínedžeri, stále v svojej majestátnosti a elegancii, hrdá, neoblomná.
„Nebolo to zlé, ale odvtedy ako si sa mi neozýval...", bohužiaľ, veta zostala nedokončená, vreckovka nezostala suchá.
Pomaly sa míňala trpezlivosť s komármi, s teplom, s nedostatkom očného kontaktu, s nedostatkom dotyku.
Chlapec sa postavil. „Nejdeme niekde inde?"
Dievčina sa postavila tiež. Pôsobiť neoblomne je jedna vec, nechať sa zožrať komármi druhá.
Chlapec ju chytil za ruku a mlčky opúšťali fontánu. Dievčina jej dala tiché zbohom, pochválila ju za jej vnútornú silu a dúfala, že chlapec si nemyslí, že keď ju bude držať za ruku, všetko sa razom obráti k lepšiemu.
A tak šli, ulicami veľkomesta, ruka v ruke, ťažko by si niekto všimol, že momentálne riešia svoju blízku budúcnosť.
Nechala sa viesť, však čo už. V tomto okamihu si nebola istá ničím. Koľko je hodín? Nemala ani šajn. Budú spolu aj zajtra? Nemala ani šajn, hoci si bola vedomá toho, že ukončiť dobrý vzťah kvôli niečomu, nad čím by iná mávla rukou a povedala: "Chlapi sú už raz takí...", bolo viac ako nesprávne. Čo chcela? Nevedela. Možno ospravedlnenie, možno nejaké hlúpe gesto jej smerom, ktoré by potvrdilo, že ju chlapec má rád a že mu vadí jej smutná tvár...Zdalo sa jej v tom momente, že pre chlapca je všetko dôležitejšie ako ona: štát, karty, práca, kamaráti...Možno zveličovala, ale v takýchto chvíľach ťažko niekto myslí racionálne. Dostáva slovo srdce, a to zveličuje veľmi rado.
Pripadalo jej, že sa blížia k cieľu.
Zastavili na mieste, kde sa prvýkrát stretli. Pizzeria na konci ulice, neveľká, za to ale nie najlacnejšia, s terasou a výhľadom na zastávku električiek.
Myslí to vážne? To chce byť taký sentimentálny? Dobre, veď netreba reagovať.
Sadli si a objednali. Samozrejme, nič sa nezmenilo. Mlčali tentokrát obaja. Ticho bolo prerušené len občasnými poznámkami o tom, že džús dievčiny je dosť studený a že ten chalan s dredami, čo vykrikuje na zastávke: „Chcel som len vedieť koľko je hodín!" na nejakého okoloidúceho, je určite minimálne pod parou.
„To by teda bolo keby sme to tu aj ukončili, čo?" vyjadril sa chlapec, dokonca sa snáď aj pousmial.
Bola to síce nevinná poznámka, ale dievčine to stačilo na to, aby znova hrabala v taške po vreckovkách.
Keď sa už ukľudnila, zvyšné slzy stihli vyschnúť, pýta sa chlapca: „No a ty by si chcel? Ukončiť to?", pýtala sa vecne, vyrovnano, prekvapená sama nad sebou, ako to vôbec mohla vysloviť.
Chlapcovi sa začervenali oči, po lícach mu stiekli slzy, takmer nebadane pokrútil hlavou na nesúhlas s ukončením vzťahu a dievčina už hľadala vreckovku aj pre neho.
Toto teda nemala v pláne, rozplakať ho. Chlapci predsa neplačú, ako to počula v jednej pesničke. Prstami mu zotierala slzy spopod okuliarov, pričom vtipkovala o tom, že plakať tu má dnes dovolené len ona, že má hneď prestať, že sa predsa nerozchádzajú. Až teraz, keď na ňho tak pozerala, bola skutočne svedkom toho, čo je to smiať sa cez slzy. Je smiešny aj keď plače. Ako klaun v depresii.
Potom prerývane začal svoj krátky monológ. Nebola si istá, či to zvládne, ale nechala ho. Každé slovo síce nerozumela, podstata jej však neunikla. „Viem, že to nemáš rada....", prvá nezrozumiteľná časť, „...viem, že ti každý deň nehovorím, že ťa ľúbim alebo tak...", druhá nezrozumiteľná časť, „...to ale neznamená, že ťa mám menej rád, alebo čo."
Videla, že slzy miznú.
„Bolo ma rozumieť?" zasmial sa chlapec.
„Mhm" prikývlo dievča.
Okolo prechádza čašník a chlapec ešte trochu otrasený zo svojho nedávneho výstupu objednáva pizzu s ananásom so sebou.
Najprv bola rozčarovaná z jeho rýchlej reakcie na čašníka, potom si začínala uvedomovať, čo mu vlastne povedal.
„Ale ty predsa nemáš rád Hawai."
„Nie že by som ju nemal rád, len iné mám radšej."
Po toľkých mesiacoch sa jej to zdalo ako satisfakcia za prvú schôdzku, čo tu prežili. Začiatkom októbra sa tu stretli a keďže sa nevedeli dohodnúť na pizzi, dievča ustúpilo. Nech si nakoniec vyberie on, ona nie je taká hladná. Vybral si, no jej obľúbená to práve nebola.
„A okrem toho je to jedna z dvoch píc, ktorých názov viem. Ešte kuatro formádži."
Dodnes dievčina nevie, či to spravil kvôli nej, alebo to bolo len preto, že bol hladný a bola to jedna z dvoch pizz, čo vedel pomenovať, rozhodla sa však nezisťovať to a žiť v tom, že to spravil pre ňu.
Na záver schôdzky, ruka v ruke v prítmí jeho izby, keď žiadne ich objatie nebolo dosť silné, žiadny bozk dostatočne dlhý, preberá jej často kladenú otázku, ktorá mu vždy pripadá detinská a smiešna.
„A máš ma rada?"
„Ľúbim ťa, Peťko."
„Aj ja ťa mám veľmi rád, Luci."
