„Áno, pozerávam..."
Bola by moja odpoveď na otázku či som zaregistrovala príchod talentových šou na televízne obrazovky slovenských a českých televízií.
„Už dlho ma nič nezaskočilo..."
Bola by moja odpoveď na otázku ako sa v poslednej dobe mám a čo hovorím na udalosti dnešných dní s výnimkou streľby v Devínskej Novej Vsi v Bratislave.
To by som však odpovedala až do dnešného neskorého večera, kým som nevidela inkriminovanú talentovú šou.
Povedala by som, kam sa asi hrabe Modré z neba alebo Pošta pre teba.
Takú vlnu emócií ako dnešná šou by mi do tváre nechrstla ani požiarnicka hadica...
A naservírovali mi ju pekne pozvoľna, emócie gradovali, cez smiech až po slzy.
Prvá emócia, ktorá mi skrivila tvár do trápnej grimasy bola ľútosť nad číslom dvoch takzvaných brejkdens bratov. Bože môj, tak toto bude trapas...prechádzalo mi hlavou...A naraz som sa prichytila pri tom, že sa na nich dobre zabávam...Panebože...Smiala som sa viac ako dosť...Musím priznať, že ma rozosmiali a teším sa, čo predvedú nabudúce...
Ďalšia emócia, ktorá vystriedala moje pobavenie bol pocit dokonalej harmónie, keď na scénu vyšlo malé dievčatko s kvietkovanou čelenkou, horko-ťažko vyčnievajúce od zeme, a spievalo za sprievodu ocinovho klavíra pesničky. Nie je to nič svetoborné, ale jej radosť keď na scénu mohla prísť mama so speváčkinou sestričkou na rukách, ma teda dostala. Je viac ako možné, že nebude výherkyňou veľkej talentovej šou, ale už len tá radosť, že môže byť so svojou rodinou, ma hriala pri srdci ako teplý jablkový koláčik práve vybratý z rúry.
Predposledná emócia bol pocit pohoršenia, prečo daná talentová šou vôbec zaradila do programu takého všedného, ničím zaujímavého chlapíka, ako ten, čo napochodoval v modrej košeli a sťažoval sa na únavu po nedostatku spánku. Tak som si povedala, asi aspoň bude sranda, no...Začal ma v tom utvrďovať pán Kraus, keď si začal z dotyčného pána ľahko uťahovať.
No a poslednou emóciou bolo šťastie, že som neodišla a nakoniec som si toho všedného pána pozrela, lebo to bol jeden z tých zážitkov, na ktoré sa tak rýchlo nezabúda. Nebudem to komentovať, radšej si ho sami pozrite. Volá sa Marián Zázrivý, je z Popradu a predvádzal operný spev. Ja som síce v živote na žiadnej opere nebola, pokiaľ sa dobre pamätám, ale keby mi zaručili, že na javisku vystúpi tento pán, hneď by som si rezervovala miesta.
Niet moc čo dodať, len že keď plakal nad tak nadšeným publikom, slzy mi tiekli tiež... Ale nebola som smutná, naopak veľmi ma potešilo, že v blízkosti môjho domova sa vyskytujú také skryté talenty, ako bol tento pán. Prajem mu veľa úspechov a budem mu držať palce v ďalších kolách.
Ďakujem tiež danej televízii za naozaj vydarený talentový večer, aký som už dávno nevidela.
