Systematickosť je jedným z nosných princípov, z ktorých (už celé desaťročia) vychádzajú naše učebné osnovy. Podľa princípu systematickosti sa v dejepise najskôr preberá pravek, potom starovek, stredovek a napokon novovek. Postupuje sa chronologicky, čiže systematicky. Bez ohľadu na to, že mladším žiakom by bolo omnoho bližšie premýšľanie o živote ich starých rodičov, než o živote lovcov mamutov. Podľa princípu systematickosti sa na slovenčine najskôr preberá antická literatúra, potom stredoveká, následne renesančná atď., až často nezostane dostatok času na súčasných autorov, ktorí by možno žiakom boli bližší ako Homér či Petrarca. V biológii postupujeme systematicky od najjednoduchších živočíchov po najzložitejšie a až v závere sa prepracujeme k človeku. A to napriek tomu, že väčšinu žiakov oveľa viac zaujíma vlastné telo ako meňavka. V matematike žiakov najskôr učíme prirodzené čísla, potom celé, ďalej racionálne a napokon reálne. Ako keby fakt, že číselný obor A je podmnožinou oboru B znamenal, že je didakticky správne najskôr oboznámiť žiakov s oborom A a až potom s oborom B. Je to metodický nezmysel. Ktorýkoľvek druhák vie, čo je polovica alebo tretina, hoci ešte nemá predstavu o čísle -7. Poznanie nevzniká systematicky, chronologicky, lineárne. Ani u jednotlivca, ani u ľudstva ako celku.
Autori súčasných učebných osnov zrejme vychádzali z predpokladu, že keď je systematický postup vhodný pre teoretickú výstavbu vedných disciplín, je rovnako vhodný aj pre proces učenia sa žiakov. To je však hlboký omyl. Čím sú žiaci mladší, tým je systematický prístup nevhodnejší a kontraproduktívnejší. Prečo? Napríklad preto, že pojmy, ktoré sú v rámci systematickej výstavby vednej oblasti „nižšie", teda bližšie k základom, sú takmer vždy najťažšie na pochopenie. Fundamentálne pojmy ako bunka či gén sú pre žiakov oveľa abstraktnejšie a náročnejšie na pochopenie ako napríklad slon. Fundamentálne pojmy bod či množina sú pre žiakov omnoho abstraktnejšie a ťažšie pochopiteľné ako trojuholník či kocka. Pritom už J. A. Komenský nás učil, že pri vyučovaní treba postupovať od jednoduchšieho k zložitejšiemu. Princíp systematickosti je s touto (veľmi rozumnou) didaktickou zásadou v príkrom rozpore.
Ďalším problémom systematického prístupu je ignorovanie aktuálneho záujmu a motivácie žiakov. Diktuje učiteľom a žiakom, že teraz sa musia zaoberať tým, čo v systematickej výstavbe učiva logicky nasleduje. Bez ohľadu na to, či je v triede niekto, koho to práve zaujíma. Pritom učenie prebieha najefektívnejšie vtedy, keď sa učíme to, čo ho momentálne zaujíma, na čo je zvedavý, čo ho trápi. Ak bol včera v televízii veľkofilm o Rimanoch, rozprávajme sa dnes na dejepise o Rímskej ríši. Keď sa v médiách pretriasa druhý pilier, rozprávajme sa so žiakmi o demografii, dôchodkovom systéme, úročení vkladov. Keď sa na stavbe prevráti žeriav, rozprávajme sa so žiakmi na fyzike o ťažisku. Aj za cenu, že takýto postup nebude takzvane „systematický". Som presvedčený, že takéto učenie by bolo pre žiakov omnoho zaujímavejšie a - čo je dôležité - aj omnoho efektívnejšie a kvalitnejšie.
