John Taylor Gatto, penzionovaný americký učiteľ, publicista a kritik povinného hromadného školského vzdelávania, v jednej práci napísal: „Keď zo vzdelávania odstránime slobodnú vôľu, stane sa z neho školská dochádzka." Obávam sa, že presne to sa nám prihodilo. Každý žiak dostáva po dovŕšení šiestich rokov „povolávací rozkaz" do školy. Po nástupe sa dozvie, do ktorej triedy bol zaradený a kto budú jeho spolužiaci. Často aj to, kde bude v triede sedieť. Ďalej sa dozvie, aké bude študovať predmety, koľko minút sa im bude týždenne a denne venovať a dokonca aj v akom poradí. Oznámia mu, ktorí učitelia ho budú učiť, čo presne sa bude učiť a z akých učebníc sa to bude učiť. Niekedy mu dokonca presne predpíšu aj typ zošita do ktorého si má robiť poznámky. Pokiaľ ide o správanie a ďalšie pravidlá fungovania v škole, dostane žiak dlhý podrobný zoznam príkazov a zákazov zvaný školský poriadok.
Výsledkom toho všetkého je hromadný, manufaktúrny, takpovediac „fordovský" model školy. Žiaci sa presne o 9.40 hod. musia prestať venovať literatúre (hoci sa práve rozpútala zaujímavá polemika o istom diele) a musia sa povinne začať venovať prierezu vysokou pecou, ktorý ich úprimne nezaujíma (čo zasa úprimne nezaujíma učiteľa). Niet divu, že mnohí žiaci majú zo školy (oprávnený) pocit akejsi povinnej a celkom formálnej „hry na vzdelávanie", ktorú nemôžu sami nijako ovplyvňovať a ktorú vnímajú iba ako nepríjemnú povinnosť nanútenú svetom dospelých.
Možno som situáciu trochu zveličil, ale pýtam sa: o čom sa môže žiak v našej škole sám rozhodnúť? A ako inak sa dá naučiť rozhodovať sa, než rozhodovaním sa a znášaním dôsledkov svojich rozhodnutí? Pritom je sa čo učiť. Vedieť sa rozhodovať znamená okrem iného
vedieť získať informácie o jednotlivých možnostiach,
vedieť posúdiť prednosti a nedostatky jednotlivých možností,
vedieť nájsť niekoho, s kým sa môžeme o možnostiach poradiť,
vedieť vyhodnotiť alternatívy a prijať rozhodnutie,
vedieť niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie,
vedieť si priznať chybné rozhodnutie a poučiť sa z neho...
Náš školský systém má podľa môjho názoru viacero vážnych „systémových" chýb. Direktívnosť, autoritatívnosť a absencia možností rozhodovania pre žiakov je jednou z nich. Direktívna škola však ťažko dokáže vychovať človeka, ktorý sa bude vedieť múdro a zodpovedne rozhodovať a ktorý bude schopný efektívne fungovať v podmienkach demokracie a voľného trhu. Navyše, nedostatok príležitostí na vlastné rozhodovanie môže mať závažný negatívny dôsledok: človek po čase stratí záujem či potrebu rozhodovať sa a navykne si (resp. zmieri sa s tým), že o ňom rozhodujú iní.
Dovoľte mi skončiť apelom na učiteľov: zamyslite sa, prosím, kde vidíte priestor pre viac rozhodovania žiakov a umožnite im ho. Vždy, keď budete žiakom niečo jednotne predpisovať, položte si otázku: „Je naozaj nevyhnutné, aby som o tomto rozhodol ja? Nemôžem rozhodnutie nechať na individuálnych žiakov?" Nepredstavujem si to samozrejme tak, že prváčikovia si budú voliť pani učiteľku alebo že piataci budú hlasovať o tom, ktoré predmety sa chcú učiť. Nevolám po kolektívnom rozhodovaní hlasovaním, pretože, ako si všimli mnohí predo mnou, väčšina sa väčšinou mýli. Ide mi o individuálne rozhodnutia jednotlivcov, ktoré zodpovedajú ich preferenciám a za ktoré nesú osobnú zodpovednosť. Do akého zošita si budem písať poznámky? Ktorú básničku sa naučím naspamäť? Ktorú knihu si prečítam? Čo dnes na výtvarnej výchove nakreslím? Ktorým predmetom sa budem vo vyšších ročníkoch venovať viac a ktorým menej?
