Večné žabomyšie vojny alebo od jednoduchosti k zložitému

Povedali by ste si, že taký operačný systém by mal slúžiť svojmu užívateľovi. Do istej miery to tak aj je, ale je v tom pravdepodobne aj časi viac. Na rôznych diskusných fórach sa stretávam už veľmi dlho s tým, že OS je vlastne zbraň, územie, trepotajúca sa vlajka vo vetre. Neveríte? Skúste zavítať na niektoré z fór orientovaných na ten - ktorý systém. Vášne vzbĺknu, keď na fórum zavíta niekto z opačného tábora s nie príliš korektnou otázkou na symbol záujmu ktorý je na tamojšom fóre vo väčšine. Kopú sa zákopy a horia strechy.

OS GNU/Linux už používam nejaký ten piatok, asi od roku 1999. Zvykol som si na jeho ovládanie a spôsob práce v ňom. Tí ktorí ešte pamätajú časy DOS-u alebo časy ešte o čosi vzdialenejšie (ZX Spectrum, Amiga...) asi vedia v čom je jednoduchosť a produktívnosť príkazového riadku, ale nie je to len o tom. Rozdieľnosť operačných systémov bola v tom čase ešte zjavná. Dnes už však všetko smeruje k unifikácii. Jednotlivé operačné systémy sa začínajú podobať ako vajce vajcu, preto tie večné žabomyšie vojny pôsobia na mňa už ako anachronizmus. O nejaký čas už totiž nebude takmer nikoho zaujímať, čo mu zabezpečuje jednotlivé činnosti na počítači alebo inom multimediálnom prístroji. Užívateľ totiž bude mať k dispozícii takmer jednotné grafické rozhranie.

Priznám sa, že tá unifikácia mi do určitej miery vadí. Chýba mi jednoduchosť. Veci sú stále zložitejšie. Vizuálny dojem je veľakrát uprednostnený pred funkčnosťou a stabilitou. Jednoduchosť je minulosťou... Preč sú doby, keď užívateľ poznal svoj systém od základu, teda ak sa o to zaujímal. Nadišiel čas, keď zvedavý užívateľ môže obsiahnuť len zlomok alebo iba povrchne všeobecnú stavbu.

Ono to zasa nie je až tak zlé, existujú totiž alternatívy, je tu Open Source softvér, ktorý sa dá používať aj v iných operačných systémoch. A je tu konečne aj GNU/Linux, ktorý sa dá prispôsobiť podľa vlastných požiadaviek, treba však vedieť ako na to... Zložitosť preniká ale už aj medzi základné aplikácie. Na záver pridávam jeden starší ale dobrý fake:

Aké by boli aerolinky ako operačné systémy...

UNIX Airways: Každý si prinesie jeden diel lietadla so sebou na letisko. Potom idú všetci na runway a skladajú lietadlo kúsok po kúsku za neustáleho dohadovania, aký druh lietadla to vlastne stavajú.

Air DOS: Všetci roztláčajú lietadlo až se vznesie, potom doň naskočia a nechajú lietadlo letieť, než zas nespadne na zem. Potom znovu roztláčajú, naskakujú opäť a tak ďalej...

Mac Airlines: Všetci - stewardi, kapitáni, zriadenci aj predavači leteniek vyzerajú rovnako a robia presne to isté. Vždy, keď sa ich na niečo spýtate, povedia vám slušne, ale rozhodne, že to nepotrebujete vedieť, nechcete vedieť a že všetko pôjde dobre, bez toho aby ste čokoľvek poznali a tak teda už konečne mlčte.

Windows Air: Terminál je pekný a farebný, stewardky sú priateľské, odbavenie je jednoduché, štart je plynulý. Asi po 10 minutách vo vzduchu lietadlo bez varovania exploduje.

Windows NT Air: Rovnaké ako Windows Air, ale drahšie, používajú oveľa väčšie lietadlá a explózie zničia zároveň všetky lietadlá v okruhu 50 km.

Linux Air: Znechutení zamestnanci všetkých ostatných OS aeroliniek sa rozhodli založiť si svoju vlastnú aerolinku. Sami si stavajú lietadlá, prepážky na predaj leteniek a budujú si runway. Chcú len malý poplatok, aby pokryli náklady na tlač leteniek, ale môžete si tiež letenku stiahnuť a doma si ju vytlačiť. Keď ste na palube, dostanete sedadlo, štyri šrouby, matky, kľúč a kópiu manuálu sedadlo - akonato.html. Po usadení je toto úplne nastaviteľné sedadlo veľmi pohodlné, Lietadlo prilieta a odlieta na čas bez jediného problému, Jedlo na palube je perfektné. Keď ale skusíte povedať zákazníkom iných aeroliniek o takomto peknom lete, všetci sa pýtajú: "A čo sa musí urobiť s tým sedadlom?"