Narodil som sa koncom sedemdesiatych rokov. Neviem ako sa žilo za komunizmu dovtedy, ale čo si pamätám ja na vlastných skúsenostiach, tak to bolo fakt super. Hneď po narodení som dostal riadne meno, úplná paráda, dodnes ho s chuťou používam. Dvoch milujúcich rodičov, úplne super, dodnes sa s nimi stretávam.
Keď sa mi niečo neľúbilo, stačilo len hubu otvoriť a už všetci okolo mňa skákali jak pokakaní. Matka ma vlastným prsom kojila, dodnes mám k prsníkom obzvlášť priateľský vzťah. Nikdy nezabudnem na ten lahodný pocit, keď som dostal chuť na niečo dobré, voňavé a zdravé. Neviem ako teraz, ale materské mliečko bola za komunistov velikánska dobrôtka, odvtedy som ho veru neochutnal.
Keď sa mi nedalo dobre zaspať otec ma na rukách nosili a spieval mi „pásol Jano tri voly ťuhája“. Alebo mi predčítal Dobšinského. Ach, to bola krása. Ráno som vstal kedy sa mi chcelo, najedol sa a jedinou zábavkou boli hračky a spánok. Ani na záchod som chodiť vôbec nemusel za socializmu. Pekne som si potrebu do plienky vybavil, zakričal a rodičia ma okamžite opucovali, plienku vymenili, riťku napudrovali a ja som sa bezstarostne mohol posrať znova. Ach, to bol život za tých komunistov. Ľúto mi je veru za tým.
Je pravda, že už za nich sa to začalo trochu kaziť. Niekedy okolo roku 85-86 sa to pokazilo na totálku. Ale pripisujem to tej svini zradcovskej Gorbačovskej a jeho poondiatej perestrojke. Do školy som zrazu musel chodiť, všelijaké sľuby skladať. Najprv iskričkovsky, potom pioniersky (ten ma vskutku úplne desil), našťastie viac som ich nestihol.
No ale ešte sa to furt dalo. To stále zhoršujúce sa peklo prišlo až po roku 89. A čím ďalej to ide k horšiemu a horšiemu. Rodičov vidím ledva raz za týždeň, spánok už nie je čo býval, ani plienky už vraj nosiť nesmiem, frajerka zakázala. Už nestačí len ústa otvoriť aby som si k prsu aspoň privoňal. Aj v krížoch ma minule seklo. Stojí to celé za hovno.
Ako vravím, zlatí komunisti. 23 rokov po ich páde a svet okolo mňa, ako aj moja životná úroveň sa permanentne iba zhoršujú. Dlhov, úverov, splátok, poplatkov, starostí, toto veru za socializmu u mňa nebolo. Vraj nebude mať kto robiť na môj dôchodok. Spoločnosť tlačí, aby som vraj syna splodil. Upíra akého si. To znamená pre mňa ešte menej šancí dostať sa k prsníkom.
Ach, ak to takto pôjde ďalej, hádam to za pár desaťročí zabalím a radšej umriem, ako v takejto mizérií žiť navždy. Zlatí moji komunisti, už úplne tomu rozumiem prečo sa toľkým ľuďom za Vami cnie. Už som aj ja jeden z nich.
