Končí sa pomaly čas vegetačného pokoja, s ním tiež predjarný orez stromov. A aj tento rok bolo počuť početné hlasy ochranárov drevín, no častokrát to boli len výkriky po boji. Niektoré stromy pilčíci len necitlivo „zmladili“ iné padli do trávy, alebo ich vytiahli rovno žeriavom. Nič neobvyklé, len na tie prázdne miesta sa ťažšie zvyká.
Až príliš často počúvam o tom, ako sa s tvrdou ranou osudu stretávajú najmä lipy. Lipa ako pradávny kultovný strom svojím majestátom pripomína nám, akí sme malí. Nie však všetkými činmi prerástli sme civilizačné detstvo, keď podmanili sme si celú prírodu. Už pred tisíckami rokov...
Vždy, keď sa v procese krajinotvorby objaví nový element, nastane čas – zvyknúť si na novotu. Kým ide o kozmetické úpravy, s nasadením listovej plochy sa dá zvyknúť pomerne rýchlo. Horšie je to však vtedy, keď sa stromy doslova stratia – nevedno kam, na štiepku, na umelecké diela, na klátiky, či do pece? Drevo je surovina a tak sa s ňou aj narába.
Strom nekričí, neskrúca mladé prútie od bolesti. Hrdo stojí na mieste a čaká. Žiadna novota, čo poviete?!
Krajinotvorcovia sú však uvedomelí, vysadia stromčeky nové. Lenže… Bude trvať desiatky rokov, kým dosiahnu majestátu ich staršej generácie. Vedecké výskumy, aj laické debaty sa zaoberali „výkonnosťou“ mladých a starých - vzrastlých stromov. Jedni prišli na to, že dreviny treba omladzovať a mohutné drevo ťažiť. Kým na druhej strane znejú hlasy, že staré stromy s ich mohutnou korunou asimilujú oveľa viac slnečného žiarenia, ako mladé sadeničky – stromčeky.
Svoju pravdu majú obe strany. Len niekde vo vzduchu visí to povestné „NO!“
Osobitný štatút majú stromy žijúce pri cirkevných objektoch. Takéto dreviny sú častokrát bezprostredne späté so životom stavieb, pri ktorých žijú. Vyvíjajú sa spolu s nimi. Stromy sú vďaka svojej dlhovekosti pamätníkom minulých dôb. Z ich letokruhov sa môžeme dozvedieť mnoho náznakov o histórii miest, kde žili po celé generácie. No keď sa ich drevo stopí v daktorej peci alebo odvezie na rozdrvenie, je to ako keby sme hodili minulosť za chrbát a pošliapali, to z čoho sme vzišli. Smutné – deje sa to, stalo sa to aj u vás?
K téme ochrany dlhovekých drevín sa vyjadrila aj KBS (Konferencia Biskupov Slovenska). V roku 2005 prízvukovali dôležitosť o ich starostlivosť. „...staré stromy sú hodné našej pozornosti. Ich likvidácia má byť až posledným riešením, a to z primerane vážnych dôvodov.“ Už som spomenul, že niektoré z dlhovekých stromov, napríklad lipy, menej duby, žijú popri starých sakrálnych pamiatkach. Častokrát pamätajú doby ich zrodu a sú neoddeliteľnou súčasťou ich histórie. Lenže, čo zíde z očí, čoskoro sa stratí aj z mysle.
Týmto zastavením chcem venovať symbolickú chvíľku ticha za všetky vypílené historické dreviny, ktoré podľahli času a územným plánom. Stalo sa tak aj v mojej občine, z doposiaľ nevyslovených príčin.
