Cesta do školy

 Pondelok. Ďalšie ráno, keď sa nemôžem dosýta vyspať. Zo sna ma vytrháva nenávidený zvuk budíka, pomaly sa preberám a potichu nadávam. O niekoľko desiatok minút už v pochmúrnej nálade vychádzam z brány našej bytovky. Našťastie ma dnes do školy vezie otec.

 Vonku je ešte nemé šero a hustá hmla prikrýva celé okolie. Lenivo schádzam po schodoch a pľúca mi prebodáva studený vzduch. Pomaly nasadám do auta. Otec otočí kľúčom v zapaľovaní a ticho rána pretne zvuk motora. Spočiatku ospalo, no po chvíľke už pradie ticho a pravidelne. Rádio vypínam. Ani náhodou dnes nemám náladu na najnovší hit alebo dopravné správy. Radšej sa usalaším v studenom sedadle a pozorujem okolie. Postupne sa krajina vôkol začína hýbať a vedľa auta sa čoraz rýchlejšie mihajú holé stromy. Im je teraz dobre. Až do marca budú nikým nerušené spať. Pohľadom prebieham po budovách, ktoré postupne vyrastajú z hmly.

 Ako vychádzame na hlavnú cestu, počet aut sa znásobuje. Niekde v diaľke sa ozýva trúbenie a piskot pneumatík. Odinakiaľ počujem typický zvuk električky. Po vedľajšom chodníku sa opačnými smermi náhlia rôzne postavy no skôr než im vidím do tváre, už miznú v diaľke za nami.
Okolie vnímam akosi vzdialene. Od okolitého sveta ma oddeľuje tenké sklo. Vnútro auta sa zohrieva a ja si rozopínam bundu, zatiaľ čo tí vonku mrznú. Keď vidím ako vietor víri lístie, som rád, že nemusím isť pešo. Bežne trvá cesta do školy 10 minút. Keď po piatich minútach vystupujem z auta, pociťujem v žalúdku jemné kŕče. vozidlo sa vzďaľuje a mňa od školy delí už len 30 metrov. Napriek chladnému vetru sa podvedome snažím aby som šiel čo najpomalšie.
 
 Keď prechádzam vchodom do budovy začínam premýšľať nad tým, čo ma dnes čaká.