Mnohí ste už akiste boli svedkami udalosti, kde sa táto hlúposť prejavila tak nečakane, že ste z nej boli čo i len nachvíľu "mimo", rozmýšľali ste nad ňou a aj tak vám to stále nešlo do hlavy...
Po stanici v jednom západoslovenskom meste sa už asi pol roka pohybuje istá žena. Ak ste ju náhodou ešte nestretli, vyzerá celkom bežne, v rukách pravidelne nesie dve (vždy čo najplnšie a najväčšie) tašky, splašene behá od jedného človeka k druhému a pýta sa: "Prosím Vás, nemáte mi dať peniaze? Stratila som peňaženku a ponáhľam sa na autobus..." Úprimne. Ako by ste sa zachovali? Ako by ste reagovali? Tí ochotní, obetaví, no v tomto prípade je na mieste použiť aj slovo "neznalí" situácie, jej pomôžu. Prečo by aj nie? Určite je teraz dosť zmätená... a jednoducho, je vám jej ľúto. Ani by vás nenapadlo, že vás chce niekto iba oklamať.
A tak táto pani chodí, zbiera peniaze a myslím, že celkom slušne zarobí. Za ten čas, čo peňaženku stále stráca, a ľudia jej tie peniaze s vierou v dobrý skutok dávajú, sa mohla dostať aspoň do Paríža. A ak nie do Paríža, mohla zmeniť aspoň stanicu. Aby už nebola až taká nápadná...
Ach, tí ľudia...
My, ľudia, sme zvláštni. Niekedy je na mieste povedať, áno, sme najmúdrejší, najsčítanejší,... ale niekedy sme aj tí najhlúpejší. Alebo sa tak prinajmenšom aspoň správame.