Zradný februárový vietor ovieval jej zaslzenú tvár. Stála pred bránami vrátnice a váhavo sa pýtala prázdneho srdca, ČO ĎALEJ.. Nechcela sa vrátiť späť do izby k tej oslavujúcej partii bláznov, no tiež svojím náladovým smútkom nechcela pokaziť večer „jej sestričkám". Najlepšie riešenie teda bolo jednoducho sa vypariť. Vo chvíľke nepozornosti sa prešmykla von, no v tej rýchlosti pravdepodobne zabuchla za dverami všetok svoj neúnavný dúhový optimizmus. A možno to práve tak chcela... Možno Peggy potrebovala byť chvíľu sama a dať si ten zmätený chaos v hlave do poriadku.
Láska. Áno. Práve tá jej srdcu, teda lepšie povedané rozumu, neustále kládla milión otázok hoci vedela, že odpovede sa sotva dočká. Prečo dráždi a láka nevinných zaľúbencov? Aby sa tí, čo na chvíľu stratili kľúč cítili tak hrozne? Tak ako teraz Peggy? To mať radšej srdce z kameňa a necítiť zakaždým sklamanie či smútok! Vedela, že sa neobjaví víla s čarovným prútikom a dotykom vráti všetko späť do starých koľají... Do koľají, keď si pod láskou vybavila v hlave jedine rodinu, kamarátov a „jej sestričky". Teraz tam pribudol aj niekto INÝ. Niekto, kto jej poriadne zamiešal karty a aj keď možno neuvedomujúc - začal písať nové pravidlá...
A tak sa Peggy tesne pred polnocou dívala na hviezdy a snažila spájať skĺbčené udalosti posledných dní. Nemala ani silu prechádzať sa ulicami plnými spokojných ľudí, pretože z nej všetci akosi vysávali šťastie. Nezávidela im, len ju trápilo, že to prázdno v srdci musí zažívať zasa len ona... Chcela si vykričať celé vnútro, vyzvať nespravodlivosť do ringu a za všetkým spraviť hrubú čiaru. Začať odznova. Byť sama sebou, no minimálne stokrát silnejšia! Chcela až tak veľa? Tak prečo sa cítila ako skrčený papier ležiaci na dne špinavého kontajnera?
Peggy nebola zlý človek, práve naopak... Nadovšetko milovala svojich priateľov, rodinu, nikdy by nimi nepohrdla, nikdy neodmietla pomoc. Snívala od krajšom svete vez predsudkov, zlosti, problémov, nenávisti... O svete, v ktorom sú ľudia jednoducho šťastní... Šťastie? Peggy dávno zabudla, čo to slovo vôbec znamená, bez samoty a smútku si život nedokázala predstaviť...
Po chvíľke sa vo dverách objavili jej sestičky. Lauru už nevidela dlho takú šťastnú, hoci mierne opitú, ale ŠŤASTNÚ. To jediné ju v tej chvíli nesmierne tešilo. Kvôli nej sa nútene smiala a statočne skrývala svoju slabosť. Nechcela jej pokaziť večer... Prečo aj? S jej novým nápadníkom to vyzeralo ozaj nádejne, preto aj odmietla ísť s nimi na byt a pokračovať v žúrovaní. Cítila sa ako piate koleso, ktoré nevedome kazí náladu všetkých naokolo. A tak pozbierala zvyšky síl, popriala im pekný večer a odkráčala smerom na „intrák". Už nevládala... Ich veselý smiech ju bodal až príliš hlboko do srdca, Peggy nechápala, čo sa s ňou deje. Prečo sa o tú dobrú náladu a smiech nepodelia aj s ňou? Prečo si v mysli nedáva do závistlivcov, pričom dobre vie, že to tak nie je? Prečo jej to tak neskutočne vadí? Peggy sa to však nestalo prvýkrát. V poslednej dobe sa to už stáva permanentným zvykom. A čo je na tom najhoršie - môže si za to sama. Áno, jedine ona sama svojim pesimistickým prístupom, a to ku všetkému...
Zúfalo klesla na najbližší kamenný kvetináč, ponorila hlavu do roztrasených rúk a snažila sa ustáť hrnúce sa slzy. V hlave si premietala celý večer, celý skazený večer a dúfala, že keď opäť otvorí oči, bude minimálne včerajšok. Avšak nebol... Zlosť, sklamanie a zúfalosť jej zvierali srdce a Peggy nevládala dýchať. Trápila ju jedna vec... Teda jedna osoba, od ktorej to najmenej čakala. PREČO PRÁVE ON? Prečo si nedá povedať? Prečo nechápe, že takto NIČÍ SÁM SEBA...STRÁCA JU...A ONA STRÁCA JEHO. Trvalo to už pár týždňov, dnešný večer bol len poslednou kvapkou, ktorá takmer všetko zničila... Hádzať všetko na alkohol a partiu sa zdalo Peggy príliš ľahké. Preboha, veď má 20 rokov a vlastný rozum! Keď sú večery strávené pri tucte pív v bare to, čo mu k šťastiu chýba, tak nech...! Peggy mu nechcela nič kázať, nechcela stáť v ceste, hoci sa tam zopárkát nevedomky ocitla. On však neurobil nič. Nechápal? Nechcel chápať? Možno. No Peggy takto už nevládala ďalej, v hlave jej blikalo jediné slovko - KONIEC.
S prázdnym výrazom v tvári už hodinu sedela na chladnom kvetináči. Snažila sa usporiadať si myšlienky, no pohľad jej padol na dvere internátu. Stál tam on. Prikladal k uchu mobil a nervóznym krokom kráčal smerom domov, opačným smerom, kde teraz sedela Peggy. Rýchlo vytiahla z kabelky telefón a úpenlivo verila, že sa jej telefónu čochvíľu rozsvieti displej, stlačí „Prijať" a všetko mu vysvetlí. Ešte dnes, hneď teraz, aby nezaspávala s tým odporným pocitom prázdnoty... Nič sa však nestalo. Jednoducho kráčal ďalej netušiac, že o pár metrov v tmavom zákutí sedí dievčina so sklenenými očami...
