Zážitky zmäteného metalistu: Zmätený metalista vs. Pokojný Amsterdam

Metropola Holandska. Mesto neviazanej zábavy, voľných mravov a premrštených víkendových cien. A mnohých žiadostí couchsurferov o nocľah zdarma, ktorými bombardujú aj to málo hetero zameraných hostiteľov, čo ich ešte v Amsterdame ostalo. A vzhľadom na to, že naozaj nie som ochotný platiť vlastným telom za lacný nocľah, tak drancujem kasičku a objednávam si nejaký neznámy hostel.

Prípravy na cestu pokračújú výberom dopravcu, ktorý by ma dokázal dostať do tejto metropoly čo najefektívnejšie. Po zvážení si vyberám najluxusnejšiu možnú dopravu – autobus Student Agency. V lietadle by som sa počas tých cca 2 hodín letu nevyspal. Ale počas tých 22 hodín jazdy busom to stihnem luxusne. A navyše majú kávu zdarma. Keďže káva vzbudila moju chamtivosť (ušetrím na nej predsa 1 euro) tak je rozhodnuté. Vyrážam smer Praha, odkiaľ na Florenci prestupujem o 23:00 do autobusu smer Amsterdam. A tých zastávok popritom. Môžem spoznať dominanty ako Kolín, Dusseldorf, Rotterdam, Utrecht atď. Takže je to taký win-win. Káva zdarma a euro-spoznávací zájazd v jednom. A skutočne. Tie mestské obchvaty sú grandiózne. Do jednoho... ale poďme už na samotný Amsterdam.

Vystúpenie v mieste, ktoré dodnes neviem zopakovať. Sebavedomá viera vo vlastné sily a orientáciu (geografickú!!!) ma opúšťa vo chvíli, keď nedokážem ani nájsť východ z parkoviska a nastaviť správny kurz. No nič, nápoveda za 1 bludišťáka: "Excuse me, may I ask. How can I reach Sarpahtipark?". Ak vám už ten názov evokuje onen známy vtip o Záhorákoch, kedy príde Japonec do baru a pýta si: "Xin hang thian ghan Coca-Cola". A barman sa len nechápavo nakloní a pýta sa: "jednu pollitrovú fľašu čoho?" Tak si asi viete predstaviť ako som sa cítil keď som sa pýtal na tento názov. Keď som už ale získal tretie pokrčenie ramenami, začal som sa cítiť ako Alenka z Ríše divov, ktorá sa náhodou ocitne pri Prístavnom moste. Improvizácia... pýtam sa na Hortus Garden. Začína svitať nádej... ktorá je zahasená keď mi slečna veľmi peknou angličtinou vysvetlí cestu, ale prízvukuje, že je to skutočne veľmi ďaleko. Úsmev a myšlienka, že to predsa dám. OK, keď mi iba cesta jednoduchým mostom trvala 15 minút, pochopil som, že tu ďaleko neznamená cesta z kancelárie do jedálne a naspäť, ale skutočne ďaleko. Odhodlávam sa na zúfalý krok, musím si naštudovať plán MHD a pokúsiť sa ňou aj reálne cestovať. A tu prichádza jeden zo šokov, keď mi jeden milý pán po mojom zúfalom dopytovaní, kde si kúpim ticket vysvetlí, že ho treba kúpiť priamo v električke a následne mi ho len tak kúpi. Juch!

Tak teda transport asi 15 minút celkom svižnou jazdou cez mesto a výsledná túra do hotelu. Po otvorení izby.. teda, zlaté študentské internáty. V miestnosti sa ako Londýnsky Big Ben vynímajú tri trojposchodové postele. Ja mám šťastné číslo 7, takže úplne dole. Paráda. Dúfam, že nikto z vrchných poschodí netrpí polúciou. Idem sa radšej dnes ešte prejsť do mesta. Kanály – kanály – kanály. Popravde, už viem, z čoho dostala ona slávna loď svoju prezývku Bludný Holanďan... asi v minulosti robila stredoveké taxi v Amsterdame. A bicykle. Všade samé bicykle. Na druhej strane, sú to dosť old-fashioned modely a la Ukrajina, nečudo, že ich cyklisti vynikajú v pelotónoch - majú tréning od malička. Keď ale budú chcieť tunajší hipsteri vyniknúť, budú musieť pouvažovať o niečom inom. Avantgardnom - invenčnom - transcendentálom! O monocykloch napríklad. To je štýlové... Ale jedno pozitívum. Súdiac podľa najčastejšieho typu žien tu v Amsterdame, chlapi sa tu majú celkom fajn. Miestne ženy sú celkom pekné. Vážne. A tá burka im tiež vskutku sekne...
No nič. Dnešok uzatváram dobrými tagliatelli s darmi mora a teším sa, čo bude zajtra...


Nový deň, nové dobrodružstvá.
Dnes ma čaká registrácia na konferenciu a potom ešte voľný program, takže mám možnosť spoznať toto mesto, o ktorom vlastne nič neviem. Nedeľo-ranný Amsterdam je naozaj pekný a pokojný. Mestská premávka sa zahusťuje iba pozvoľna. Vo vzduchu sa celý deň okrem odéru zeleného zlata vznáša ešte jedna vôňa – dvojtaktu resp. benzínu zmiešaného s olejom. Viac vysvetľovať nebudem a asi ani nemusím. Čo sa týka dopravy. To, že dnes uvidím bicykle, som čakal. Že uvidím skútre som čakal tiež. Ale, že sa v pruhu pre bicykle bude premávať golfový vozík, to som nečakal. Keď už spomínam bicykle. Je ich mnoho. Veľa. Naozaj hodne.... tak veľa, že pri hlavnej stanici majú vlastnú 3 poschodovú garáž. Ale za celý deň som nevidel ani jednu nehodu. Žiadne zmrzačené údy, dodriapaná koža, roztrhané trikoty. Proste nič, na čo by ste nalepili nálepku: Poznáte z profesionálneho pelotónu.

Tak teda. Bezcieľne, bezprizorne a bez mapy (mal som ju, ale dá sa ňou orientovať asi ako pri cezpoľnom behu v Sibíri) som sa vybral náhodným smerom. A ejhľa, všetky cesty vedú k Van Goghovmu múzeu a k celkom roztomilému blšáku. Budujúc si povesť kultúrneho barbara som múzeum prebehol iba pohľadom, rovnako ako ďalšie MOCO (múzeum moderného umenia). Tu ma ale prekvapilo, že vystavujú diela Banksyho. Tak on si to teda vzdorovitý pouličný výtržník dotiahol až do vlastnej galérie. Jediná škoda, že múzeum, ktoré ma vážne zaujalo (múzeum diamantov) bolo zatvorené. Ono vlastne, to sa o Amsterdame moc neuvádza, ale je to diamantová veľmoc s vychýrenými brusičmi a fakt kvalitnou burzou. Z tohto milého plácku sa uberám smerom k Central station, vychutnávať si ďalší kolorit mesta. Návšteva Flora-marketu spojená s návštevou crazy shopu (zvedavosť je prevít!), kde ma chlapík presviedča, že určite potrebujem hubičky a keď nie hubičky tak el-es-dí. Kúpim iba ochutené lízatká ako darček a odchádzam. Ani si radšej netrúfam kupovať nič ilegálne, Nemci na hraniciach sú vraj na toto dosť prísni. 

Nejakou šťastnou náhodou som sa dostal k budhistickému chrámu. Žiadny tí žltoplášti, ale pekne temple so všetkým čo k tomu patrí. Chvíľka spiritizmu a už si ho točím do vedľajšej vychýrenej Červenej uličky voľných mravov. Osud má celkom dobrý zmysel pre iróniu. Ulička známa sporo odetými slečnami v kabínkach za výkladom a ich preslávenými utešiteľskými schopnosťami. A keď hovorím sporo odetými, naozaj tým myslím iba nohavičky-podprsenku, žiadne tie bratislavské pracovníčky, postávajúce pred podnikmi, ktoré máte problém odlíšiť od tých ne-pracovníčok v podniku (aj keď neviem, či je to tými vonku alebo vnútri – who cares). Ale, keď som si predstavil, že ony Afrodity lásky predstavujú potencionálny vektor prenosu väčšieho množstva chorôb ako holub, entuziasmus a vzrušenie ma veľmi rýchlo opustilo. Zaujali ma tam farebné výklady a v nich hračky všetkých možných veľkostí a tvarov. A z nich najviac Anal Dominator. Tak tento nástroj by mali predávať v stavebníctve. Ak by ho použili pri hĺbení tunelu Branisko, skončili by minimálne o rok skorej. O dva pri výkonných baterkách. Ešte míňam 2 múzeá sexu a jedno múzeum prostitúcie a ocitám sa pri hlavnej stanici. Kde teda dumám, z čoho vznikla Amsterdamská vlajka – tri za sebou idúce X. Že by vymysleli „Holandsko má talent“ už v 16. storočí? Potom som ale na námestí videl súboj v rekrutovaní veriacich – žena s heslom a výkrikmi GOSPEL (Gods Own Son Provides Eternal Life) bola jasne valcovaná spievanými žalmami v podaní šansónu Pavarottiho a tenoru Zazy (nie, neprehodil som to!) v jednej osobe. Vtedy som pochopil opodstatnenosť tých X X X. Žiadny postup do divadla...

Vďaka registrácii mám ešte voucher na 1 Uur (hodinu) Canal Cruise (a keďže som v Amsterdame, som celkom rád, že to nie je Anal Cruise) popozerať si, čo som ešte vynechal. A ako pozerám, tak pozerám, všetky domy na jedno kopyto – vysoké a štíhle. To sa mi páči. Tá uniformita toho mesta. Má to tak nejako dušu. Len sa teda zamýšľam, ako to riešia so seniormi. Tryskové kolečkové kreslá? Osobný šerpa? Predčasné krematórium? Netuším... ale ja na to prídem. Pre istotu si dám ešte hranolky s majonézou (nápoveda: Pulp Fiction) a valím ho plný celkom pozitívnych dojmov na ubytovanie. Amsterdam sa mi naozaj páči. Síce bežný Slovák bude na jeho návštevu musieť rozbiť prasiatko a ešte navyše predať aj tie črepy ako "zaručené talizmany pre šťastie, 1 euro poprosím" ale aj tak sa to oplatí. Ale mňa už čaká program konferencie.