Maďarsko je jednou z krajín strednej Európy, ktorá sa vzďaľuje demokratickým princípom. Európska únia ju vníma kontroverzne. Jej premiér, Viktor Orbán, sa jasne vyjadril, že z Maďarska chce spraviť „iliberálnu demokraciu“.
Liberálna demokracia pritom nie je pojem, ktorý by mal niečo spoločné s liberalizmom tak, ako ho bežne chápeme. „Liberálna“ v tomto kontexte neznamená, že sa v nej presadzuje liberálna agenda za práva sexuálnych menšín či liberalizáciu mäkkých drog.
Liberálna demokracia je jednoducho taká, v ktorej sa vláda formuje na základe volieb, ktoré sú slobodné, férové a prebieha v nich skutočná súťaž. A moc sa delí na tri zložky – legislatívnu, výkonnú a súdnu – pričom víťazná demokratická väčšina chráni základné práva a slobody všetkých občanov.
Čo je teda „iliberálna demokracia“? Tomáš Strážay zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku hovorí, že legitímnym cieľom každej vlády je upevniť si moc. Ide o to, akým spôsobom to vykonáva.
V prípade Orbánovho Maďarska ide práve o odstraňovanie deľby moci ovládnutím alebo znefunkčnením ústavného súdu a obmedzením voľnej súťaže politických strán prostredníctvom kontroly alebo likvidáciou nezávislých médií. Príkladom je maďarský denník Népszabadság.
Takto sa dostávame do situácie, kedy je výsledok volieb do veľkej miery jasný vopred. „Budeme svedkami jednofarebnej vlády“ predpovedá Strážay „de facto sa jedná iba o to, či bude Fidesz vládnuť s ústavnou, alebo „iba“ jednoduchou väčšinou.“
Ako to dosiahli?
Časť maďarskej opozície označuje Fidesz za „najlepšie organizovanú menšinu“. Podľa Gézu Tokára, spolupracovníka Fórum inštitútu pre výskum menšín, množstvo sympatizantov Fideszu predstavuje 30 až 35% z celkovej maďarskej populácie.
Napriek tomu sa dnes bavíme o tom, či ovládne polovicu, alebo až dve tretiny parlamentu. Ako je takýto rozdiel možný?
Jedným z faktorov je volebný systém, ktorý „transformuje hlasy na mandáty veľmi divným spôsobom“ a favorizuje pri tom veľké strany.
Maďarský volebný systém bol aj pred reformou v roku 2012 veľmi komplikovaný, no bol spravodlivejší. Dnes má každý volič dva hlasy, jeden odovzdáva strane, druhý konkrétnemu kandidátovi v jeho okrsku. Polovica mandátov v parlamente sa obsadí priamym hlasovaním v okrskoch a polovica z celoštátneho hlasovania za kandidátky strán.
Také systémy sú bežné aj inde, no maďarským špecifikom je, že k počtu hlasov, ktoré získali strany, sa ešte prirátajú ďalšie. Každý kandidát, ktorý skončí v okrsku druhý, posilní svoju stranu počtom hlasov, ktoré získal. Každý kandidát, ktorý skončil v okrsku prvý, taktiež posilní svoju stranu o toľko hlasov, o koľko predbehol druhého.
Už samotné jednokolové hlasovanie v jednomandátových okrskoch posilňuje kandidátov veľkých strán, obzvlášť, keď je opozícia rozdelená. Tá maďarská je podľa Tokára veľmi rozdrobená. Opozícia neexistuje ako celok a neponúka mocenskú alternatívu, „sú v nej principiálne ideologické konflikty a problémy dôveryhodnosti“ pretože ju tvoria strany od Jobbiku, ktorý začínal ako extrémna pravica, cez zelených, až po socialistov.
Zahraničná karta
Strážay upozorňuje, že jednou zo zásadných zmien volebného zákona bolo i to, že dnes dovoľuje hlasovať vo voľbách i maďarským občanom, ktorí v Maďarsku vôbec nežijú. Opäť v zásade nejde o až takú zvláštnosť, aj v slovenských voľbách môžu hlasovať Slováci, ktorí žijú v zahraničí.
Rozdiel je však v tom, ako vláda k takýmto zahraničným voličom pristupuje. Kým na Slovensku ich strany skôr ignorujú a jedná sa o Slovákov, ktorí sa napríklad odsťahovali za prácou či štúdiom, maďarská vláda sa o nich aktívne uchádza a občianstva rozdáva aj ľuďom, ktorí v Maďarsku nikdy nežili, no sú maďarskej národnosti.
Strážay vraví, že už počas leta 2017 sa hovorilo až o jednom milióne občianstiev, ktoré vláda takto rozdala. V porovnaní s celkovým počtom obyvateľov samotného Maďarska tak ide o skutočne významné číslo a o dianí v krajine tak môžu reálne rozhodnúť ľudia, ktorí v nej nežijú.
Ťah Sorošom
Veľmi významným faktorom v prípade maďarských volieb je i zahraničná situácia a migračná kríza. Heslá o ochrane krajiny pred migráciou tu majú na rozdiel od ostatných krajín V4 aj reálny základ, keďže Maďarsko ako jediné migračná kríza priamo zasiahla.
S tým súvisí i demagogická kampaň proti americkému miliardárovi maďarského pôvodu Georgeovi Sorosovi, na ktorú maďarská vláda už minula viac ako 100 miliónov eur. Podľa Strážaya je George Soros pre Orbána zosobnením animozít, averzií aj xenofóbnych prejavov nielen voči migrantom, ale voči všetkému cudziemu, čo vo vnímaní veľkej časti spoločnosti ohrozuje Maďarov a Maďarsko.
To podľa Strážaya aj Tokára vychádza aj z pocitu osamelosti Maďarska v regióne aj v celej Európe, ktorý je súčasťou maďarského verejného podvedomia.
Ťah Sorošom a posun k iliberálnej demokracii sa však z Maďarska rozšírili i do ďalších krajín regiónu. V každej z krajín V4 môžeme badať takéto tendencie. Či sa nechajú aj ďalšie krajiny rovnako zmanipulovať, alebo si demokratické zriadenie, inštitúcie a médiá ochránia, ukáže čas.
Tento blog je krátkym sumárom nedávnej diskusie CAFÉ EURÓPA, ktoré pre Vás organizujeme v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove a Žiline. Aby Vám žiadna neušla, môžete nás sledovať na našom Facebooku aj Twitteri.
Článok vznikol na diskusii "Café Európa: Stredná Európa po maďarských voľbách" v Košiciach 20.3.2018. Celý záznam z diskusie si môžete vypočuť aj ako podcast:
Autor: Tomáš Madleňák
