Slovenčina

Ako každý den', začala som ho predsavzatím, dnes len slovenčina. Dnes sa budeme rozprávat len po slovensky.
A ako každý den', moje predsavziatie sa presunulo na neskôr. Zatiaľ.
Prvých pár rokov to ešte nebol problém. Slovenčina mi ešte znela v ušiach, slováci boli dostupnejší, alebo , dostupnejšia som bola ja.
Dnes som matkou dvoch detí , ktoré zo mna spravili ženu žijúcu v holandskom mestečku, kde sú najväčším zážitkom pikošky zo školy, nákup a krúžky našich ratolestí.
Dostupnosť je obmedzená.
A tak sa nachádzam v nekonečnom kruhu pochybností o sebe, o mojom svete, o mojej slovenčine.
Spomínam si na den', ked' som pred pár rokmi spoznala Eriku. Mala vtedy jedenásťročného syna.
Nevedel ani jedno slovo po slovensky. Nechápavo som na n'u pozerala, a mala som tú drzosť položiť otázku, ako je to možné. So smiechom mi odpovedala, že sa v tom čase sústredila viac na to, aby sa ona naučila po holandsky.
Ja, vtedy čerstvá matka mojej prvorodenej dcéry ( Mia , teraz už má 6 rokov) som si predsavzala, že sa také niečo mne nikdy nestane. Ako je to možné? Ako by som mohla dospustiť nenaučiť moju vlastnú dcéru "moju slovenčinu"? Kým bola Mia malá, rozprávala, čítala, spievala som len po slovensky. Boli dni,ked' som mala pocit, že sa rozprávam len sama so sebou. Teraz je už Mia väčšia, ľudia okolo mn'a sa zmenili a vymenili. Za rodičov. Holandských rodičov. Slovenčina sa vzd'aľuje, pribudla k nám Selma, a ja mám stále menej času. Na slovákov, na slovenčinu...
Dnes už viem, že toto predsavzatie nie je tak ľahké splniť. Aj ked sa snažím .
Možno nie dosť.