Človek, ktorý nevie čítať a písať je ociachovaný značkou analfabet. Označuje sa i pojmom primitív ako človek na nízkom stupni kultúrneho a civilizačného rozvoja. Neovláda základné pravidlá modernej spoločnosti a ako príslušník primitívneho kmeňa je pokrstený názvom divoch s domnienkou o jeho prudkosti, nerozvážnosti, pochabosti a nedisciplinovanosti.
Takto a mnohými inými infámnymi spôsobmi si súčasný vyspelý človek predstavuje príslušníka domorodej komunity posledných indiánskych kmeňov žijúcich v odľahlých oblastiach Ameriky. Ale predtým než sa vynesie rozsudok vytvorený našim nefalšovaným a pokročilým vnímaním obohateným o tisíce poznatkov získaných kultúrou, vedou a pokrokom, položme si jednu otázku.
Ako vyzerá krajina, v ktorej žijú členovia posledných a skutočných domorodých kmeňov a ako vyzerá krajina v civilizovanej spoločnosti ?
Pokiaľ je správnou odpoveďou k nášmu pokroku, rozvoju a vyspelosti vyprahnutá zem, vyťažené lesy, otrávené vody, zadúšavý vzduch, betónovo-kovové monštrá a mŕtve končiny, tak áno tieto aspekty so sebou prináša vyspelá, pokroková avšak neuvedomelá spoločnosť. Zatiaľ čo indián možno neovláda sústavu znakov písmovej zostavy civilizovaných spoločností ale ovláda reč a jazyk Zeme. Komunikuje s hviezdami a pre neho každý kameň na zemi má svoj význam. Dokáže so svojou múdrosťou a intuíciou vystopovať vačicu či odhaliť podzemné pramene. V ich spoločnosti krajina prekvitá životom a každá rieka je čistá takým spôsobom, že nielenže je voda pitná ale zároveň uzdravuje choroby. Preto pokiaľ si mám vybrať jednu stranu a označiť bezbrehého barbara je ním CIVILIZOVANEC.
Jedným zo spomínaných kmeňov je indiánsky kolumbijský kmeň Uwa, ktorý sa aktivizoval v boji proti ropným spoločnostiam už koncom minulého storočia. Spoločnosť Occidental Petroleum (Oxy) začala koncom 80. rokov minulého storočia s ťažbou ropy na ich území, kedy Uwa ako jeden z mála domorodých kmeňov vkročili do nenásilného boja proti tomuto ropnému gigantovi a v roku 1997 s kampaňou „Oxy No, Uwa Si“, získali verejnú medzinárodnú podporu. Jedným, z pilierov tejto kampane bol bod hromadnej samovraždy v prípade pokračujúcej ťažby ropy.
Odpoveď na otázku či sa je správne vyhrážať vlastnou smrťou, nechám na posúdení každého z nás, avšak predtým ako sa človek rozhodne vyniesť ortieľ nad ich skutkami, je potrebné si prečítať Dopis indiánov Uwa bielemu mužovi, ktorý bol v roku 2000 napísaný duchovným vodcom kmeňa Uwa - Berito KUwaruwa na podporu nenásilného boja proti environmentálnym a ľudským nespravodlivostiam, ktorý adresuje celému svetu.
Dopis získal český veľvyslanec Mnislav Zelený počas jednej konferenčnej a pouličnej akcii Uwa v Bogote koncom roku 2000. Nakoniec priniesla snaha Uwa a všetky prebiehajúce podporné mediálne kampane svoje ovocie a firma Oxy v roku 2002 ustúpila a predala svoje práva spoločnosti Ecopetrol. V súvislosti s prebiehajúcou občianskou vojnou sa dopis bielemu mužovi na dlhú dobu vytratil a spoločnosť Ecopetrol pokračuje v ťažbe a znečisťuje územie kmeňa Uwa. Domorodci sa však nevzdávajú a v boji pokračujú, a preto je dôležité o ňom vedieť a podporovať ich.
Podpora môže prísť od každého jedného z nás a to našim konaním, stačí si uvedomiť a prevziať zodpovednosť za stav životného prostredia v našom okolí. My ho dotvárame, tak vedzme, že tak ako každý odpad má svoju stopu, tak aj čin, preto stačia malé kroky jednotlivcov k dosahovaniu veľkých vecí. Kvapka v mori ovplyvňuje zloženie vody, a preto je triedenie, minimalizmus, živé stravovanie, bezobalovosť, ekocestovanie, vďačnosť, vzájomná tolerancia a láska k matke Zemi tou správnou odozvou pre ich podporu. Pokrok nezastavíme ale my určujeme akou cestou sa bude uberať.
Dopis indiánov Uwa bielemu mužovi z roku 2000
Význam obsahu listu sa vďaka priepastným kultúrnym rozdielom nedá doslova aplikovať na našu civilizovanú spoločnosť, avšak môžeme pri ňom precítiť archetypálnu túžbu každej ľudskej bytosti - bytie ako neoddeliteľná súčasť ekosystémov Zeme, ktorá so sebou prináša potrebu vďaky, ochrany a smäde po prepojení.
Audio verzia listu
Viac ako tisíckrát a viac ako v tisícich rôznych formách sme povedali, že naša Zem je naša matka, že ju nechceme ani nemôžeme predať, ale biely muž zdá sa nerozumie a stále sa snaží aby sme ju prenajali, predali či zle s našou Zemou zaobchádzali, akoby by bol indián človek s mnohými slovami.
My sa sami seba pýtame. Je zvykom bieleho muža predať svoju matku? To nevieme, ale my Uwa vieme, že biely muž používa lži, ako keby sa mu páčili, vie podvádzať, zabíja svoje vlastné deti, bez toho aby im dovolil ich očami uvidieť slnko či ich nosmi ucítiť rastliny, čo je niečo zlorečného pre jedného " divocha ".
Zákon nášho ľudu sa odlišuje od zákona bieleho muža, pretože zákon belocha "riowa" pochádza od ľudí a je písaný na papieri, zatiaľ čo zákon nášho ľudu je od boha Sira, ktorý ho diktoval a vpísal do sŕdc našich šamanov a mudrcov "werjayas". Rešpekt k živému aj k neživému, k známemu aj k "neznámemu" je súčasť nášho zákona: naša misia vo svete je rozprávať ho, spievať ho a plniť ho pre udržanie rovnováhy vesmíru. Náš zákon "u'wchita" je jeden z pilierov, ktorý drží svet. Náš zákon je tak starý ako sama Zem, naša kultúra sa organizovala podľa modelu stvorenia, a preto náš zákon hovorí nebrať viac ako je potrebné a ten je rovnaký vo všetkých častiach sveta, pretože to je zákon Zeme a Zem je len jedna. Náš zákon nezomrie! Ak existujú zákony bieleho muža, ktoré ochraňujú matku Zem, tak nech sa plnia! A keď sa neplnia, považujú sa za nezapísané.
Vieme, že "riowa" dal cenu na všetko živé a dokonca aj na samotné kamene, obchoduje so svojou vlastnou krvou a chce, aby sme my robili to isté v našom posvätnom teritóriu s ropou "ruiria". Toto všetko je podivné pre naše zvyky, kedy každá živá bytosť má krv: každý strom, každá rastlina, každé zviera, Zem taktiež, a tá krv zeme, ropa "ruiria", je tá, ktorá nám všetkým dáva silu, rastlinám, zvieratám a ľuďom.
Ale my sa pýtame "riowa": ako oceňuje matku a aká je jej cena? Pýtame sa ho, nie pre oddelenie sa od tej našej, ale preto, aby sme ho viac pochopili, pretože potom všetkom, ak je medveď náš brat, viac je biely muž. Pýtame sa ho z dôvodu, pretože si myslíme, že on, pre svoju bytosť "civilizovanú", možno pozná akúsi formu určenia ceny svojej matky, ako ju predať bez toho, aby upadol do hanby, do ktorej by upadol primitív, pretože Zem, po ktorej chodíme , nie je len zem, je to popol našich predkov, a preto chodíme bosí aby sme zostali v kontakte s nimi.
Riowa" nechcel pochopiť, že pokiaľ sa zbavíme našej matky Zeme, čas, nech sa práve nachádza kdekoľvek, odíde s nami, pretože duša našich predkov je naša súčasnosť aj naše budúcnosť. Každá bytosť žije, kým nedokončí svoju porciu času, ktorú mu Sira zveril ... potom už by nebol čas, nebol by život, zanechali by sme svoju existenciu.
Les je pupočná šnúra, ktorá nás spája s existenciou, prežili sme vďaka nemu a on prežil vďaka nášmu rešpektu. Naše oddelenie by prinieslo prázdno, ktoré by pohltilo všetko mimo púšť. Budúcnosť bieleho muža by sa zakalila s každou kvapkou oleja, ktorý on sám púšťa do našich priezračných riek, jeho osud sa stáva viac zhubný a smrtonosný s každou kvapkou pesticídov, ktoré do nich ukladá. Naše rieky nie sú len obyčajné rieky, prostredníctvom nich komunikujeme s našimi božstvami, ony sú našimi poslami a naše posolstvá plávajú v oboch smeroch, a pokiaľ sa zašpinia alebo zomrú, už nebudeme vedieť, čo chcú naše božstvá, božstvá nezapočujú naše volania či naše poďakovania a tak sa vyprovokuje ich odchod! Naše rieky v celej krajine už sú veľmi nahnevané z "riowa"!
Šéfovia belochov hovoria svojim ľuďom, že náš indiánsky národ je divošský. Prezentujú nás ako svojich nepriateľov a ako nepriatelia najvyššieho "riowa", ktorého oni nazývajú pokrok, pred ktorým musia všetci "riowa" a všetky národy sveta pokľaknúť, pokoriť sa.
A my sa pýtame: Čo je dôležitejšie, stroj či človek, ktorý vytvoril ten stroj? Ale my vieme, že všetko, čo ohrozuje matku, ohrozuje aj jej deti. Tí, ktorí napádajú matku zem, napádajú nás všetkých, tých, ktorí žijú dnes aj tých, ktorí prídu neskôr po nás.
Pre indiána je Zem matkou, pre belocha nepriateľkou. Pre nás sú jej deti našimi sestrami, pre nich sú len tovar. "Riowa" cíti potešenie zo smrti, ktorú zanecháva v prírode aj v mestách, ľudí mení v nebožtíkov, ako vyrúbané stromy v lese. My sme nikdy nespáchali nehanebnosť, aby sme znesvätili kostoly a chrámy "riowa", ale oni prišli zneuctiť našu krajinu, a tak sa pýtame: kto je divoch?
Biely muž vyhlásil vojnu všetkým, len nie svoje chudobe doma, vyhlásil vojnu času a dokonca aj sám sebe, ako povedal iný brat indián z jednej vzdialenej osady pred mnohými rokmi: biely muž sedí na svojej kobyle pokroku smerom k svojej vlastnej deštrukcii. Nie je spokojný s vyhlásením vojny životu, vyhlásil ju tiež smrti, bez toho aby vedel, že život a smrť sú dve končatiny jedného tela, dva okraje prsteňa. Existencia! Nie je smrť bez života, ako aj nie je život bez smrti. My Uwa sme odjakživa ochraňovali svet materiálny i duchovný, a preto tomu rozumieme.
"Riowa" poslal veľké vtáky na Mesiac. My mu hovoríme, nech ho miluje a chráni a že nemôže ísť Univerzom a robiť každej hviezde to, čo urobil každému stromu v lese, u nás na Zemi. A jeho detí sa pýtame: Kto urobil kov, s ktorým postavili všetko perie, ktorý pokrylo veľkého vtáka? Kto urobil palivo, s ktorým ho živil? Kto urobil samotného človeka, ktorý riadil a vyrobil toho vtáka? "Riowa" nesmie podvádzať ani klamať svojim synom, musí ich učiť, že aj pre konštrukciu umelého sveta človek potrebuje matku Zem... a preto je potrebné ju milovať a chrániť ju ...
"Riowa" sa pokúša, aby sme predali Zem, a hovorí nám: k čomu je hanba pre divocha, keď udržuje svoju tvár schovanú v džungli, v tieňoch hôr a v závoji oblakov? A tak ešte raz sa pokúšame, aby pochopil, že keď sa to stane, hanba neochromí len nás Uwa, ale aj tapíra, paujila, škvora, jaguára, líšku, vačicu, kukuricu, koku, yopo, orech a všetkých našich bratov zvieratá a všetky naše sestry rastliny, ktoré odjakživa slúžili spoločnosti a boli stravou nášho ľudu. Tí všetci by zomreli smútkom "kigra", pretože v našej veľkej rodine sa nepozná, čo "riowa" nazýva zradou, a krajina by toľko plakala, že posledný vrchol "tubracha" ľadovca Cocuy by sa zosunul a božstvo "ABARE" strážiac zlé vody, božstvo "ABARE" strážiac slzy krajiny by sa spojilo s vládcom a pánom zeme "cuiya" a zo svojho vrcholu by vytryskla temnota sveta a zvnútra zemetrasenie "Iyara", ako jeden gigantický had bahna, výtvor vrchola božstiev, ktorý stráži zlé vody a pán zeme by sa vsunul medzi hory hľadajúc údolia a jeho kroky by pohltili indiánov aj belochov, železo a stromy, maloky a tábory, pohltili by rovnako páva Uwa ako aj kone "riowa", a tak by už smútok zbavil sviežosť ducha posledného Uwa, ktorý by zostal na Zemi. Keď sa to stane, vláda by zostala len pre bojovníkov so svetom temna a zemetrasenia. Už nebude nikoho, kto by spieval k zachovaniu rovnováhy sveta tam hore a sveta tam dole, čo je rovnaké ako rovnováha univerza.
Každá explózia pri hľadaní "ruiria", ktorá prebehne džungľou, znie pre nás ako monštruózne kroky bieleho muža, smrti, ktoré nás prenasledujú naprieč horami. To je náš testament! Rytmus pochodujúci svetom tak prinesie deň, kedy človek vymení hory s kondormi za hory peňazí. A tak ten človek už nebude mať komu niečo kúpiť. A keď ten človek už nebude mať nič na predaj, tak príde ten deň, keď už bude príliš neskoro pre človeka, aby meditoval nad svojím bláznovstvom.
Všetky jeho ekonomické ponuky na to, čo je pre nás posvätné, ako je Zem alebo jej krv, sú urážky pre naše uši a úplatky pre našu vieru a presvedčenie. Tento svet nestvoril "riowa" ani žiadna jeho vláda, a preto je potrebné to rešpektovať! Univerzum je tu od Sira a my Uwa ho len spravujeme, sme tak iba urodzený povrázok vtkaný do našej tašky "irokua", ale tkáč je On. A preto Uwa nemôže prenechať, týrať alebo predať zem ani jej krv, ani jej deti, pretože to nie sú princípy tkania. Ale beloch sa cíti majiteľom, vykorisťuje a zotročuje ju svojím spôsobom, čo nie je dobre: rozbíja tak rovnováhu, rozbíja "irokua", našu tašku. Ak im nemôžeme predať to, čo nám nepatrí, nemôžu sa stať pánmi niečoho, čo nemôžu kúpiť.
Z našej strany nepríde zrada našej matky, ani zrada jej synov, ktorí sú našimi bratmi, a tiež nezradíme hrdosť našich predkov, pretože naše územie je posvätné a všetky veci v jeho vnútri sú taktiež posvätné. A ak by sa naše myslenie zmenilo, veci by sa nestali tými istými. Máme zakázané zabíjať nožom, mačetou, strelou a našimi zbraňami sú myslenie, slovo a našou mocou je múdrosť.
Predtým než bude naša posvätná Zem, jej krv a ostatné, znesvätené, dávame prednosť našej vlastnej smrti, kolektívnej samovražde ľudu Uwa, a pokiaľ pre tento boj musíme urobiť posledný krok, je to tento krok, nakoľko pokiaľ je potrebné pre záchranu života dať ten náš, urobíme to. Niektorí vládcovia bielych desili svoj ľud naším rozhodnutím kolektívnej samovraždy, ako posledný spôsob zachrániť našej matku zem, a opätovne nás tak vykresľovali ako divochov, ale oni len hľadajú spôsob ako popliesť svet, ako nás zdiskreditovať. A celý náš ľud hovorí: Uwa sa zasamovraždí pre život, beloch sa zasamovraždí pre peniaze. Kto je potom divoch? Ponižovanie indiána belochom nemá hranice. Nenechá nás žiť a tiež nám hovorí, ako máme umrieť. Nenechá nás vybrať si život a tak teraz si vyberieme radšej našu smrť.
Počas piatich storočí sme ustupovali pred bielym mužom, pred jeho chamtivosťou a jeho chorobami, ako rieka keď ustupuje v čase leta, ako deň keď ustupuje noci, a tak nás "riowa" odsúdil žiť ako cudzinca v našej vlastnej zemi. Má nás obohnaných plotom v strmých miestach, veľmi blízko posvätných skál, odkiaľ náš náčelník Guicanico a jeho kmeň vyšiel zachrániť česť a dôstojnosť nášho ľudu pred surovým postupom Španielov a misionárov. Najskôr nás chceli evanjelizovať a civilizovať s ich chamtivosťou a potupnosťou, teraz sa zaštiťujú pokrokom, tým pokrokom, tým fanatizmom, ktorý nikto nevidí a ktorým sa rozhodli terorizovať ľudstvo. Pred temnou cestou genocídy, vykrádania a bezprávia vedeného proti nášmu ľudu sme boli osvetľovaní menom nášho Boha a jeho majestátnosťou, a teraz sme osvetľovaní naftou v mene pokroku a tou najväčšou majestátnosťou medzi všetkými majestátnosti neindiánskymi peniazmi.
Skôr bolo zlato žlté, teraz je čierne, ale farba krvi, ktorú im platíme je stále červená, prúdi stále naša indiánska. My Uwa ideme stále ako "Siéntaros", stále po rovnakej ceste medzi našimi ľuďmi a autoritami, sme stále jedna veľká rodina. A ak príde okamih, že náš ľud odíde z krajiny, urobí to s hrdosťou! To jediné, čo nás spája s našimi bielymi bratmi je, že pochádzame od jedného otca "Sira" a od jednej matky "Raira", sme kojení rovnakým prsníkom Zeme a zdieľame jeden fyzický svet: slnko, mesiac, vietor, hviezdy, hory, rieky. Zdieľame rovnaký fyzický svet, ale naše city k nemu sú rozdielne. Zem je kvet a Uwa k nemu prichádza sa nasýtiť s rovnakou opatrnosťou ako kolibrík, zatiaľ čo biely muž na svojej ceste tento kvet pošliape ako divoké prasa "báquiro". Cesta "riowa" je z peňazí, to je jeho prostriedok, jeho cieľ, jeho jazyk. Peniaze otrávili srdce nášmu bielemu bratovi a jeho choroba ho priviedla stavať továrne a zbrane, jeho choroba prišla do našich riek, vzduchu a do našich lesov.
Možno, keď raz biely muž znesvätí všetky zákony "Sira" a Zeme a dokonca aj svoje vlastné zákony, spáli planétu, ukradne Zem indiánom a privedie ju k zániku, tak nakoniec príde studená, bolestná a smutná noc, osudná pre planétu aj pre indiána. Vždy, keď niečo človek robí so zlým úmyslom, skôr alebo neskôr bude musieť vypiť jed svoje vlastnej žlče, pretože nemôže sa vyrúbať strom, bez toho, aby tiež nezomreli listy. Nikto nemôže hodiť kameň bez porušenia ticha a rovnováhy vody, a preto keď naše posvätné miesta sú zamorená pachom bieleho muža, je už blízko koniec nielen pre 'wa, ale aj pre "riowa". Keď on vyhubí posledný kmeň planéty, pred tým, než si začne uvedomovať svoju genocídu, bude jednoduchšie začať počítať svoje posledné dni a keď sa tieto dni priblížia, brucha listov už neporodia žiadne ovocie a v jeho každom viac a viac kratšom živote, duše jeho synov nespoznajú kľud. Keď príde čas, v ktorom indiáni zostanú bez Zeme, stromy tiež zostanú bez listov a tak sa ľudstvo spýta prečo? Každý princíp má svoj koniec a každý koniec má svoj princíp, pretože v živote nie je nič voľného, nič čo nie je pripojené k zákonom existencie. Had sa musí zahryznúť do vlastného chvosta, aby tak uzavrel cyklus deštrukcie a smrti, pretože všetko je navzájom prepojené ako opičí chodník vo vetvách.
Možno my Uwa budeme môcť pokračovať v našej ceste, ako vtáky uskutočňujúce svoje dlhé lety, bez toho aby niečo niesli, tak aj my by sme pokračovali v našej ceste, bez toho aby sme udržiavali tú najmenšiu zášť proti "riowa", pretože je náš brat. Pokračovali by sme spievajúc pre udržanie rovnováhy Zeme nie len pre nás a naše deti, ale aj pre neho, pretože to potrebuje. V srdci nás Uwa je starosť o synov bieleho muža tak, ako o tých našich, pretože vieme, keď posledný indiáni a posledné lesy padnú, osud jeho detí aj tých našich je jeden a ten istý.
Ak my Uwa môžeme pokračovať v našej ceste, nezadržíme vtáky rodiť sa a hniezdiť len na našom území, ale oni môžu, pokiaľ to chcú, navštíviť svojho bieleho brata, nezadržíme vzduch, ktorý sa rodí v našich horách aj on môže pokračovať a posilňovať radosť bielych detí. A tiež naše rieky vychádzajúce z našej Zeme tak čisté ako keď prichádzajú, prehovoria svojou čistotou riek aj k ľuďom bieleho brata ...
