A stále tie vlaky..

Počas piatich rokov ktoré cestujem do Bratislavy sa mi stali rôzne situácie a tak vám priblížim túto. Ponáhľala som sa   v jeden podvečer z práce na vlak do Vajnor. Potrebovala som ísť na pol piaty, ale keďže o tom čase je na cestách hustá premávka, mala som čo robiť aby som to stihla. Keď som vystúpila z MHD na vajnorskom nadjazde takmer som utekala, pretože do odchodu vlaku som mala len pár minút. Zvyčajne mi to pri priemernej chôdzi trvá asi 7 minút a ešte mám rezervu, teraz som mala asi len 5 minút aby som stihla vlak. Nuž...v takej situácii je jediná možnosť, bežať a to priamo cez koľaje, alebo koľajnice. Moja obuv nebola najšportovejšia, takže sa mi dosť nepohodlne prekračovali koľajnice medzi ktorými je množstvo kameňov. Najprv som to prekonávala rýchlou chôdzou, neskôr som sa rozbehla. Samozrejme nemusím nikomu kto vlakom cestuje vysvetľovať, že tade sa chodiť nesmie. No ale, čo už keď nemáte na výber. Utekala som o dušu, pretože vlak už prichádzal. Keď som zadychčaná a takmer s vyplazeným jazykom dobehla na nástupište, pretože moja kondička je mierne povedané slabá, zachytila som   predposledný vozeň. Veľmi som sa potešila, otvorila som dvere , no ešte predtým som si s úľavou uvedomila, že vozeň je úplne prázdny. Paráda!:-)) To bude cesta. Oddýchnem si , možno aj zdriemnem a nik ma nebude rušiť. Ešte mi neušlo, že vlak bol nezvyčajne dlhý, ale čo ma je potom, hlavne, že som ho stihla. Pohodlne som sa usadila a spokojne si sedela a driemkala. Taký pokoj J Prosto niečo úžasné, aj keď priznám sa,  bolo mi to aj trochu čudné, že som tam naozaj len sama. Cestu som si vychutnávala, medzitým som volala manželovi kedy dorazím, pretože ma mal čakať v Sládkovičove na stanici. Tesne pred stanicou môjho bydliska som išla k dverám a keď sme už zastavili, chcela som otvoriť dvere. No...iba chcela, oni sa totiž otvoriť nedali. Fúúúha, čo sa deje som nechápala. Prebehla som do druhého vozňa a tam tak isto. Dvere nie a nie otvoriť. Vtedy akoby do mňa vošlo sto čertov, strašne som bola slušne povedané naštvaná, dokonca som párkrát kopla do dverí ale tie ako naschvál nepovolili. Sprievodca ktorý už vlak chcel vypraviť sa na mňa zvonku pozeral a pýtal sa, čo v tom vlaku robím. A ja celá červená od hnevu som mu kričala cez dvere, že normálne chcem vystúpiť. Usmial sa. Pokrútil hlavou a jednoducho mi dvere neotvoril, že vraj až v Galante! Ale ja som už zúrivá kričala, nech mi okamžite otvorí dvere, lebo som doma, manžel na mňa čaká a chcem vystúpiť. Nič...vzdialil sa a vlak sa pohol. Krucinál! Manželovi som volala, že idem až do Galanty a keď chce, nech tam príde po mňa, pretože z vlaku ma sprievodcovia nepustili. Síce nechápal, ale...Mala som sto chutí podať na stanici sťažnosť, ale keď som konečne dorazila do Galanty (chvála Bohu, Galanta je od nás len asi 6 km) sprievodca mi dvere otvoril a takmer vynadal on mne. Vraj, ako som sa do vozňa dostala. A ja mu na to, že úplne normálne som nastúpila. Povedal mi, že to nie je možné, pretože vozeň bol uzamknutý. Asi ťažko, oponovala som mu, keďže som normálne stisla kľučku, či ako sa tomu hovorí a úplne v pohode som nastúpila. Stále neveril, chudák. No dobre, aby som to už dokončila. Niektoré vlaky, predpokladám   tie s množstvom vozňov sa uzamykajú a neviem do ktorej stanice sa odvezú. Ja som mala tú smolu, že som otvorila síce teoreticky uzamknutý vozeň, ale prakticky asi nedopatrením neuzamknutý. A touto svojou nevedomosťou som sa previezla o jednu stanicu ďalej. Hmmm. Bola to ďalšia životná skúsenosť vďaka ktorej aj keď sa veľmi ponáhľam, podrobne mapujem vozne, či tam okrem mňa sedia alebo budú sedieť aj iní ľudkovia. A tam nastúpim J   Poučenie????   Keď sa niečo javí príliš pekné, buď v pozore...môže sa to ľahko zmeniť. Dnes sa na tom smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. A napriek tomu nedám na vlaky dopustiť, no nie som naozaj nejaká čudná????