Ja a vlaky 2

Bola som vážne grogy a mala som iba jednu túžbu, sadnúť si medzi slušných, nehlučných ľudí a zdriemnuť si. Keď som sa už usalašila a hlavu oprela o tvrdé operadlo sedadla, aby som s úľavou zatvorila svoje vyčerpané oči, niečo ma vyrušilo. Zo začiatku to bolo akési nezreteľné mrmlanie, potom to prešlo do hlasnejšej komunikácie. Myslela som, že niekto telefonuje a nemá práve najlepšiu náladu. Pokúsila som sa pustiť to z hlavy a ponoriť sa do sladkých driemot, ale.... Znovu ma niečo vyrušilo, tentoraz ešte dôraznejšie a znejúce čoraz nepríjemnejšie. To sa nedalo nepočuť! Priznám sa, začalo ma to hnevať. Mám skúsenosti pri cestovaní s malými deťmi a viem, že ak cestujú treba to brať s nadhľadom. Sú prosto živé a vôbec ich „netankuje“, že niekto je po celodennej drine unavený. Deti majú na to právo, ale dospelí?? To , čo mne a mojej spolucestujúcej znelo vskutku nepríjemne bol mužský, zákerný hlas z poza môjho chrbta. To nebolo komunikovanie cez telefón. Ten úbohý človiečik nadával len tak sám pre seba, ale poviem vám... riadne nahlas a riadne vulgárne. Nakoľko som človek ktorý sa snaží byť naozaj tolerantný a v určitom zmysle povznesený, tak som sa chvíľu iba nadychovala a verila, že toho pomýleného pána to čím skôr prejde . Hmmmm, neprešlo..-(Osobne nemám rada konflikty, ale prisahám, že ak ma už niekto naozaj vytočí...zakročím. Čakanie ma prešlo vo chvíli, keď ten „milý“ pán začal svoju nespokojnosť vyjadrovať nielen verbálne a vulgárne, ale začal tĺcť celou svojou živočíšnou silou do okna ...fúúú. To už som nedokázala zniesť a podotýkam, že nielen ja. Svojej neznámej spolucestujúcej som povedala, že ak to ten muž urobí znovu, pôjdem za sprievodcom a nech toho pána rieši aj so železničnou políciou. Samozrejme, mohla som sa postaviť tomu pomýlenému človeku zoči voči, ale bola som naozaj vyčerpaná a nemala som chuť sa s niekým, tobôž s nevyspytateľným chlapom handrkovať. Ten pomýlený týpek to vyriešil za mňa aj bez pomoci sprievodcu. Keďže som to hovorila náročky hlasnejšie, pán stíchol. Chvála Bohu!!!:-)) Vydýchla som si, ale z driemot už nič nebolo. Keď sme vchádzali do stanice Sládkovičovo a ja som bola pri dverách, akosi som zacítila cudzí pohľad, otočila som sa a......Ten môj nepríjemný spolucestujúci ktorého som vlastne dovtedy nevidela, iba počula, na mňa ukazoval prstom a začal sa mi nahlas vyhrážať. Nebudem to tu opakovať, bolo to dosť neslušné, napíšem len toľko, že keď som mu slušne vysvetlila, čo sa mi na jeho správaní nepáčilo a že nech nabudúce zvolí iné správanie, rozbehol sa za mnou a chcel ma sotiť. Našťastie som už medzitým zostúpila z vlaku na nástupište a iba som sa za ním obzrela. Zo schodov kopal nohami do vzduchu aby na mňa dosiahol. NedosiaholJ)Povedal mi pár „milých“ slov a hlavne aby som sa tešila, že on si ma niekde vo vlaku počká nabudúce. Hmmmm...Čo k tomu dodať? Úprimne sa priznám, že mi nebolo všetko jedno a mala som obavy. Premýšľala som, že si asi zaobstarám plynovú pištoľ, alebo čosi podobné., aby som v budúcnosti mala akú takú istotu, že sa dokážem ubrániť, ak sa podobný príklad ešte vyskytne...Do rána ma to prešlo a zatiaľ mám pokojJ Dúfam, že aj naďalej.  No povedzte, v akom dopravnom prostriedku by ste mali možnosť zažiť toľko zaujímavých situácií ako ja vo vlaku na trase Sládkovičovo- Ba. Vajnory a späť?:-))