Ako to bolo s literatúrou po roku 1990.
O tom, že vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry vládol v socialistickej škole schematizmus a dogmatizmus, netreba pochybovať. Čakalo sa, že po roku 1990 aj tento predmet postihnú pozitívne zmeny, ako sa to stalo napríklad v dejepise. Keďže som v polovici 90-tych rokov ako pracovník ŠPÚ výrazne pomohol k reformám v dejepise i k zavedeniu nových učebníc (Kováč, Kratochvíl), snažil som sa nájsť odborníkov aj na zásadné zmeny vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry v základných a stredných školách. Ako bývalý učiteľ, ktorému súdruhovia v roku 1985 povolili učiť, som po príchode do petržalskej školy s hrôzou zistil, že už piataci sa zoznamujú s Hviezdoslavom (pamätám si -Dedinôčka je to). Žiaci, ktorí majú základné problémy s čítaním, sú nutení absorbovať niečo, čomu nerozumejú, čo sa absolútne vymikalo ich predstavám o pekných a zaujímavých knižkách. Ako učiteľ som bol nesmierne šťastný, keď som zistil, že jeden z mojich piatačikov číta kreslené komiksy. Hurá, veď on rád čítal. Mal som šťastie, že škola bola taká aká bola, a že som mohol učiť to čo som chcel a ako som chcel. Dejepis z Týždenníka aktualít a slovenský jazyka a najmä literatúru podľa záujmov detí.
Preto moje snahy o zmene mali zásadnú predstavu: „vyhodiť" zo základnej školy Štúrovcov, všetkých, ktrých diela neboli adresované deťom do 15 rokov ale dospelej mládeži a dospelým. Ani Chalpúpkové Mor ho!, ani Detvan, ani Statky zmätky nepísali ich autori pre školopovinné deti. Vedel som, že v škole chýbajú detektívky, kovbojky, dievčenské príbehy. Spolu s kolegyňou sme hľadali odborníkov, ktorí budú mať odvahu na zásadné zmeny. Keďže na nitrianskej fakulte som bol žiakom Pavla Plutka a Ivana Popoviča či Jána Kopála, obrátil som sa na nich. V tom čase nemali odvahu na také zmeny. Ale odporučili ma na dvoch ľudí, ktorí do toho išli: Petra Zajaca a René Bílika. Pripravili sme koncepciu, ktorej základom bol princíp druhovo-žánrového osnovania a kde nemali miesto žiadni povinní autori či diela. Žiaci sa mali učiť chápať rozdiely medzi literárnymi druhmi či žánrami, priestor mala dostať aj tzv. úpadková literatúra, komiksy, texty populárnej hudby. A hlavne sa mali zmeniť metódy vyučovania literatúry. Na hodinách sa mali žiaci hrať, vymýšlať, realizovať nápady, pokúšať sa o vlastnú tvorbu, ilustrácie, divadlo.
Koncepcia bola prerokovaná v Ústavnej rade ŠPÚ a v podstate prijatá. Boli vypracované nové osnovy.
Nová koncepcia a Slavskovská
Potom nastúpila na trón ministerka Slavkovská. Ešte než bolo možné zmeny v učebných plánoch a osnovách slovenského jazyka a literatúry premietnuť do nových učebníc, autori koncepcie sa dostali do nemilosti. Peter Zajac a René Bílik ako nepriatelia mečiarovskej koalície. Ja, keďže som si dovolil v novinách kritizovať ministerstvo, že bráni presadzovaniu koncepčných zmien a preferuje v dejepise nacionalizmus (kauza s učebnicou Ďuricu), bol som v ústave odvolaný zo všetkých funkcií a pozícií a a odstavený na vedľajšiu koľaj. (Bolo veľmi komické, ako po piatkovom článku v novinách mi v pondelok dopoludnia postupne vtedajšia námestníčka nosila odvolávacie dekréty). A keďže aj v novej pozícii som novému „národnému" vedeniu ústavu nevyhovoval, bol som z ústavu v podstate „odídený" - dal som výpoveď. A nová koncepcia bola upravená. Našťastie len čiastkovo. Zásadný princíp - druhovo-žánrové osnovanie - zostalo. Ešte aj dnes je možné si pozrieť učebné osnovy na starej stránke ŠPÚ. (http://www2.statpedu.sk/buxus/generate_page.php_page_id=340.html) - rok schválenia 1997.
Kafka na učilišti.
Po roku 1998 s nástupom Dzurindu a aj nového ministra školstva a i riaditeľa ŠPÚ som sa do ústavu vrátil. Ale nie k literatúre. Bohužiaľ. Venoval som sa novej koncepcii maturitnej skúšky a problematike vzdelávania Rómov. Literatúre vtedy ako odborník šéfoval jeden z autorov inkriminovanej učebnice literatúry pre stredné školy. Vtedy sa vraj začala tvoriť aj nová filozofia vyučovania literatúry v stredných školách. Ako kolegu i spoluautora koncepcie i osnov pre základné školy ma pozvali na niektoré stretnutia s učiteľmi. Tam som zistil, že si nemáme čo povedať. Keď som sa na jednom stretnutí učiteľov slovenského jazyka na učňovských školách spýtal pléna i pána „autora", či si skutočne myslia, že do literatúry pre učňovské školy patrí Franz Kafka, či má čo týmto mladým ľuďom čo povedať, bol som odmietnutý. Aj učiteľmi, aj „autorom" A tak sme sa rozišli. Autor, jeho učitelia a literatúra šla jedným smerom, ja druhým.
Tzv. reforma Mikolaja
Potrebu zásadnej zmeny vyučovania slovenského jazyka a literatúry v základných a stredných školách neriešila ani Mikolajova tzv. reforma. Mnohé predmety po schválení Štátneho vzdelávacieho programu tápali v neistote, provizóriu, vzhľadom na časový sklz sa konkurzy na učebnice vypisovali na základe tzv. dočasných alebo „upravených" dokumentov. Pre potreby konkurzov boli v roku 2009 k dispozíciíi len „upravené" verzie štandardov aj pre 2. stupeň ZŠ aj pre SŠ. Tie nie sú na stránke ŠPÚ v súčasnosti dostupné. Zrejme na základe opätovnej výmeny vedenia ŠPÚ je stránka ústavu v podstate nefunkčná. Dostupné sú ale učebné osnovy i vzdelávací štandard z roku 2001 na starej stránke ústavu (http://www2.statpedu.sk/buxus/generate_page.php_page_id=340.html), kde jedným z autorov štandardov je aj náš autor učebnice.
Konkurzy na učebnice za ministra Mikolaja tvoria samostatnú veľmi interesantnú kapitolu dejín ŠPÚ. Do ústavu bola dosadená skutočná „odborníčka" z ministerstva, ktorá so svojim kolektívom organizovala konkurzy tým „správnym" spôsobom. Odborní pracovníci ŠPÚ, ktorí mali byť garantmi odbornej a najmä didaktickej a metodickej stránky tvorby učebníc i tvorby obsahu požiadaviek na konkurzy, mali pri konkurzoch len malé alebo žiadne slovo. Mám osobné skúsenosti. V roku 2009 som sa spolu s kolegami prihlásil do konkurzu na dve učebnice. Učebnicu literárnej výchovy pre 6 ročník ZŠ a na učebnicu História Rómov. Do oboch konkurzov sme predložili projekty multimediálnych digitálnych učebníc, kde mala významnú úlohu zohrávať informatizácia vzdelávania. Učebnice mali byť na DVD nosičoch, alternatíva bola aj na samostatnej webovej stránke, mali ponúkať širokú škálu poznatkov, možnosť výberu, alternatív, predpokladali aktívne zapojenie žiakov a učiteľov do tvorby obsahu jednotlivých tém využitím počítačov, mobilov, fotoaparátov, kamier, interaktívnych tabúľ. Pre literatúru sme na DVD nosiči ponúkli do konkurzu tému Balady. Okrem filmovej ukážky Vodníka, zvukovej ukážky Žltej ľalie a ďalších „klasických" textov zaradili aj Filanovu Baladu o smutnom Jánovi, Peterajovu Baladu o poľných vtákoch i Baladu o vodných stavoch Lasicu a Satinského. V didaktickej časti učebnice sme ponúkli pestrú škálu práce s literárnym textom, od dabovania do slovenčiny, cez tvorbu plagátu na koncert Pavla Hamela až po ilustrácie k témam a samozrejme aj možnosť pre vlastnú tvorbu.
Pozoruhodné na konkurze bolo, že trojčlenná komisia (tri panie učiteľky) dostala od zodpovedných pracovníčok len texty - projekt a tlačenú ukážku. DVD, ktoré sme dodali v požadovanom počte 7 ks, členky dostali až po námietkach pracovníčky ŠP (didaktičky SjaL) v deň stretnutia. Teda nie s ostatnými materiálmi. A „odborníčky" rozhodli. Z dvoch projektov náš neprešiel. Tlačia sa učebnice autorky, ktorá napísala aj učebnicu pre 5. ročník, kde významnú úlohu hrajú také didaktické novoty, ako „čo tým chcel básnik povedať?". Na náš projekt sa vraj jedna členka komisie, pani učiteľka z Petržalky, vyjadrila, že načo je na literárnej výchove potrebné využívanie počítačov, však žiaci si ich užijú dosť na informatike.
Druhý projekt prihlásený do kunkurzu na učebnice sa týkal histórie Rómov. Keďže som autor didakticky spracovanej učebnice k dejinám rómskej menšiny (Ľudia z rodiny Rómov, 2004), ponúkli sme podstatne upravenú verziu v digitalizovanej multimediálnej podobe. Samozrejme, zase „odborná" komisia (členovia tzv. predmetovej komisie ŠPÚ pre romistiku za čias bývalého námestníka) rozhodla. Keďže vedeli, že autorom som ja, hoci konkurz bol anonymný, projekt neschválili. A to napriek tomu, že bol v konkurze jediný. Dôvody dodnes nepoznám. Podobné skúsenosti majú aj ďalší autori.
No zbohom informatizácia a digitalizácia vzdelávania. Zbohom také projekty ako nedávno predstavila jedna z televízií vo svojom spravodajstve - projekt experimentálnej školy (učebne) v Bratislave, kde namiesto tabule je interaktívna tabuľa, namiesto alebo spolu s učebnicami sú aj počítače, kde sa vraj majú naši učitelia chodiť vzdelávať, lebo takéto školy budú po celom šírom Slovensku. Ježkove oči. Tak ďaleko nie sme.
Veď projekt digitalizácie obsahu vzdelávania platený z prostriedkov Európskej únie menežujú dvaja najväčí odborníci na vzdelávanie na Slovensku - bývalý riaditeľ ŠPÚ aj so svojím námestníkom. A vraj im v tom pomáhajú naslovovzatí odborníci, a to za 6 Eur na hodinu. Tak si počkajme.
Zákon o slovenskom jazyku a koho pokutovať
Dnes sa veľa diskutuje o postavení slovenského jazyka, a to najmä v súvislosti s jazykovým zákonom a pokutami. Nemali by okamžite dostať mastné pokuty tí, ktorí devastujú slovenský jazyk už od 1. ročníka základnej školy? Nemyslím učiteľov, aj keď niektorí na tragickom stave slovenčiny u nás majú svoj podiel. Ide najmä o politikov, ktorí v rámci vlastenectva presadzujú „svojich" odborníkov, ľudí nekopetentných, nekreatívnych, ale správnych Slovákov. Ako môžu naše deti vedieť pekne rozprávať spisovnou slovenčinou, keď jej vyučovanie je nezáživné, na hony vzdialené modernému komunikatívnemu získavaniu kompetencií, keď hodiny literárnej výchovy sú nezaujímavé a nudné, škola ponúka Timravu namiesto Sipmsonovcov, keď ich slovnú zásobu formujú mnohé bezduché internetové hry, pornostránky, tisícdielne paneláky v televíziach. Kde sú naše talenty v prednese literárneho textu, slovných hraných skečov a la Lasica-Satinský, kde sú hrané anekdoty. V taletmániach ich nevidieť. Na Slovensku vieme spievať, tancovať, a ešte všeličo iné. Ale rozprávať tak, aby sme zažili „standing ovation", sme sa ešte nenaučili.
Už je čas na zmeny
Už je naozaj čas na skutočné zmeny a reformu vyučovania slovenského jazyka ako šťátneho i literatúry ako kultúrneho fenoménu. Treba začať diskusiu o postavení slovenského jazyka a literatúry v škole. Treba začať zavádzať moderné trendy a technológie aj do vyučovania literatúry. Internet ponúka nekonečnú škálu rôznych žánrov, SME so svojim Zlatým fondom je jednou z možností. Treba využívať jazykové kompetencie našich žiakov a nechať im možnosť čítať literatúru v originále (Kto chytá v žite v angličtine je iné než v slovenčine). Dnes prichádzajú na trh elektronické čítačky kníh. Čo tak podporiť projekty a nájsť peniaze na ich nákup pre školy, pre žiakov. Veď už aj naše knižnice ponúkajú literatúru v digitalizovanej podobe.
Mnoho detí má iPody, MP3 prehrávače, mobilné telefóny. Prečo by sa nemohli stať súčasťou práve na hodinách literatúry.
Verím, že raz príde deň, keď deti namiesto tlačených učebníc budú používať iPady, na obrazovku ktorých sa bude dať písať špeciálnym perom, kresliť štetcom, čítať romány, skladať piesne. Na Slovensku však treba začať konať. Zrušiť projekt tzv. digitalizácie vzdelávania, alebo vymeniť jeho menežment. Vzhľadom k tomu, že vychádzajú také učebnice, ako vychádzajú, asi je nutné prehodnotiť všetky konkurzy bývalého vedenia rezoru školstva. Trh s učebnicami treba otvoriť. Ak budú dobre postavené obsahy predmetov, a štandardy na výkony a kompetencie, ak budú kvalifikovane vypracované kritéria pre tvorbu učebníc, liberalizácii trhu s učebnicami sa netreba obávať. Už dlho a dobre funguje v Českej republike aj inde. A jednou z požiadaviek na tvorbu učebníc by mala byť nutnosť vytvorenia aj digitalizovanej verzie.
Už dnes je možné zriadiť na internete portál „učebnice". Mohli by ho napl'ňať všetci kreatívni učitelia, ktorí sa neboja zaviesť aj do vyučovania napríklad literatúry počítač, ale tiež žiaci, ktorí sú zdrojom nekonečnej zásoby nápadov. Len im treba dať šancu.
Na všetky tieto projekty sa dajú dnes ešte využiť aj alebo najmä peniaze z fondov EÚ.
Ale treba začať už dnes, zajtra môže byť už neskoro.
Je niečo veľmi hnilé v školstve slovenskom.
Pani Radičová, pán Jurzyca, začnite konať aj v školstve. Pokiaľ nie je neskoro. Lebo o štyri roky (či možno skôr?) môže opäť nastúpiť Fico s Mikolajom. A ako prejav vlastenectva môžu znovu inštalovať nejakú sochu nejakého možno generálneho tajomníka nie na hradnom vrchu ale rovno na Kriváni a nie som štítom ale s kosákom a kladivom.
27.102010
PaedDr. Ján Cangár
