Boli časy a nie tak dávno, keď Ficovi podobne ako v minulosti Mečiarovi vyhovovalo trieštenie politických strán a poslanci odchádzali nie len z jednotlivých poslaneckých klubov ale aj z dotyčných strán a hnutí. Lebo najlepšia radosť je škodoradosť. Bolo to v časoch, keď bol Smer SSD stabilný a neotrasiteľný v základoch. V časoch, keď sa im predsa nič také nemohlo stať.
Lenže nikdy nehovor nikdy. Vo voľbách v roku 2020 skončil Smer SSD „až“ na druhom mieste potupený „neriadenou strelou“ Matovičom. Fico nezostavoval vládu a Pellegrini sa nestal vytúženým premiérom. Napriek tomu, že v politike nemal byť už v roku 2014 a v opozičných laviciach nikdy nechcel sedieť, stalo sa. Na prekvapenie sa veľmi rýchlo aklimatizoval a pochopil, že bez akejkoľvek zodpovednosti mu naviac do vienka padlo aj veľa neočakávaných tém na obhajobu svojej deštruktívnej opozičnej politiky. A to napriek tomu, že stále vykrikoval, aká sú oni konštruktívna opozícia.
Do toho ale prišlo niečo nečakané a dovtedy v Smere SSD nepredstaviteľné. Dlhoročný a hlavne verný spolubojovník Pellegrini sa odtrhol z reťaze a vydal sa svojou vlastnou cestou. Pohár jeho smeráckej „trpezlivosti“ asi pretiekol, keď sa nestal premiérom. Podrazený a zjavne zaskočený Fico sa niekoľkokrát zmohol iba na chabé výkriky o zrade. To bolo z jeho strany ale všetko. Nemohol ho vyzvať, aby sa aj s jeho jedenástkou vzdali poslaneckých mandátov, lebo by sa mu to vrátilo ako bumerang. Realita bola jasná – roztrieštil sa neochvejný Smer SSD čo zrejme vôbec nikto nečakal.
A čo to znamenalo v praxi? Z pôvodne zvolených 38 poslancov mu zostalo iba 27, čo je menej ako 30. Kým s pôvodným počtom mohol Fico hravo zvolávať mimoriadne schôdze NR SR a obracať sa na Ústavný súd, zrazu toho nebol schopný a podporu musel hľadať aj inde. Určite veľmi frustrujúce.
Zrejme veľmi ťažké obdobie pre Fica ale aj pre Pellegriniho. Fico nemohol sám zvolávať väčšinou zbytočné mimoriadne schôdze parlamentu najčastejšie zamerané na odvolávanie neodvolateľného Mikulca, ktorý im najviac leží v žalúdku. No a nemohol sa ani sám vypytovať Ústavného súdu na jeho často aj bežným ľuďom vopred jasné a Ústavný súd zbytočne zaťažujúce otázky. Pellegrini pre zmenu nemohol za celé tri roky zlegalizovať svoj volebný podvod na vlastných voličoch a iba nariekal nad štátnymi príspevkami, ku ktorým sa nie a nie dostať a ktoré si naviac a určite s radosťou užíva jeho stranícky otec Fico.
Nehovoriac o tom, že mali proti sebe ešte aj veľmi ťažkých a zdatných súperov – prozápadnú prezidentku, ktorá im jedno referendum úplne „zmarila“ a druhé vyhlásila len s jednou otázkou, americkú ambasádu, Sorosa a hlavne amatérsku vládu plnú neschopných diletantov, ktorá ich neustále strašila a stále straší plne hradeným pobytom v niektorom našom „rekreačnom“ zariadení a ktorú nepoložila na lopatky ani pandémia, energetické krízy, inflácia a dokonca ani Ukrajinou vedená vojna proti Rusku. Všetko musel rozhodnúť až nevypočítateľný Sulík, ktorý nie len že vládu nakoniec predsa len položil, ale ešte im aj tie vysnené predčasné voľby odsunul až na koniec septembra. No nepoľutovali by ste ich?
A takto to tu funguje od vzniku samostatného Slovenska. Občania chodia voliť a poslanci si robia čo chcú. Nerešpektujú volebné výsledky a úplne menia zloženie parlamentu. Podľa svojich osobných záujmov. Záujmy občanov vyjadrené vo voľbách majú pritom jednoducho na háku. Ďakujem, neprosím.
