V roku 1989 som nechodil štrngať kľúčmi preto, aby som ešte aj v roku 2023 musel voliť znova iba menšie zlo. A práve preto si stojím za všetkým, čo som uviedol v mojom poslednom blogu, v ktorom som zverejnil „taktiku“ môjho hlasovania a za čo som si vyslúžil okrem pozitívnych ohlasov aj sprchu neobjektívnej kritiky a primitívnych urážok.
Nevadí, ja znesiem toho veľa a ako pisateľ blogov s tým aj počítam, inakšie by som písať nemohol. Je mi však ľúto, že ju spustili práve tí, ktorí pragmaticky zachraňujú pravicu a demokraciu, ktorí iných „demokraticky“ nazývajú dezolátmi a u ktorých by som predpokladal, že dokážu rešpektovať iný názor aj keď s ním vnútorne nesúhlasia. Pritom sú ale anonymne skrytí za klávesnicou počítača pod nejakým nickom alebo vygenerovaným číslom. Tomu sa hovorí hrdinstvo a tolerancia. A naviac tým ešte opäť iba „demokraticky“ potláčajú ústavné práva iných – slobodu slova a práva slobodne voliť a byť volený.
Je priam zarážajúce, ako mnohí bohorovne obviňujú „zradcov“ Macka, Simona, Dzurindu ale aj Hegera z trieštenia pravice a ich voličov, že dobrovoľne dávajú hlasy Ficovi. Smutné je ale to, že im akosi uniká skutočná podstata a síce, že pravicu najviac trieštil a stále triešti a Ficovi symbolicky najviac hlasov odovzdal a odovzdáva nikto iný ako Richard Sulík.
Pretože či sa nám to páči alebo nie, bol to práve Sulík, ktorý už v roku 2011 potopil vládu Ivety Radičovej a naplno otvoril dvere na osemročné Ficove vládnutie, z toho prvé štyri roky dokonca úplne jednofarebne.
Bol to práve Sulík, ktorý už pri vzniku novej vlády po voľbách v roku 2020 začal vydierať Matoviča, keď žiadal o jedno ministerstvo naviac ako mu matematicky patrilo. Matovič mu ustúpil.
Bol to práve Sulík, ktorý v priebehu volebného obdobia minimálne v rozpore s dobrými mravmi a „demokraticky“ doslova rozobral poslanecký klub svojho koaličného partnera Za ľudí a s niektorými ďalšími zradcami aj z OĽANO využijúc parlamentný bordel, o ktorom som už viackrát písal, rozšíril svoj poslanecký klub. Zároveň začal pokrytecky vykrikovať, že je druhý najsilnejší koaličný partner a opätovne začal vydierať s ďalším ministerstvom. To nakoniec aj „získal“, keď si ponechal Kolíkovej Ministersvo spravodlivosti, ktoré pôvodne patrilo strane Za ľudí a práve voličom ktorej by mala ona ďakovať. Miesto toho ich iba zbabelo zradila tak, ako mnohí iní „slušní a čestní poslanci“.
Bol to práve Sulík, ktorý si v závere minulého roka podal ruku s bývalým Ficovým dlhoročným prisluhovačom Pellegrinim a spoločne podali žiadosť na zvolanie mimoriadnej schôdze o vyslovení nedôvery vláde Eduarda Hegera, v ktorej viac ako dva roky pôsobil.
A bol to opäť práve Sulík, ktorý si následne podal ruku aj so samotným bossom Ficom, aby nakoniec spoločne a aj za pomoci ďalších svoje dielo úspešne dokonal.
Paradoxné na tom všetkom je to, že dovtedy Fico aj s Pelleginim nedokázali odvolať ani len jedného ministra, Mikulca dokonca ani na osem pokusov. Stačilo, aby sa pridal „parťák“ Sulík a razom padla celá vláda. Tak sa to predsa robí do psej matere. Fico sa musí z neho rehotať aj napriek tomu, že v skutočnosti má ale obrovský strach.
Sulík je pre mňa rakovina pravice aj demokracie, z tohto pohľadu je väčší zločinec ako Fico s Pellegrinim dokopy. Pretože kto si podá ruku so zločincom a urobí s ním čo i len jeden „kšeft“, tak je ešte väčší zločinec ako ten pôvodný. Dáme teda šancu ďalšej jeho metastáze, ktorá teraz môže po Radičovej a Matovičovi / Hegerovi zasiahnuť aj Šimečku?
Aby on vydržal v nejakej vládnej koalícii celé volebné obdobie, tak treba najprv v ústave skrátiť volebné obdobie zo štyroch na maximálne dva roky. Lebo on dlhšie nedokáže bez zlikvidovania vlastnej vlády vydržať.
A dnes práve tento Sulík je žiaľ pre mnohých symbolom boja proti Ficovi. Treba ho zachrániť. To sme to dopracovali. Mnohí ho budú aj tak slobodne voliť. Napriek všetkému. Majú na to ale právo a nikto im ho nemôže nijakým spôsobom upierať.
Zatiaľ čo on v mene „demokracie a netrieštenia“ pravice pokrytecky vyzýva predstaviteľov „nezvoliteľných“ strán, aby sa vzdali v prospech iných. Kde on berie takú drzosť, že si privlastňuje právo, ktoré mu absolútne neprináleží?
Všetky strany a hnutia, vrátane tých nových, malých a „nezvoliteľných“ vznikli v súlade tej istej ústavy a ďalších zákonov ako napr. Sulíkova Saska. A všetky tie strany a hnutia majú rovnaké právo sa demokraticky zúčastniť volebnej súťaže. A všetci voliči majú rovnaké ústavné právo voliť aj tieto „nezvoliteľné“ strany. Nikto nemá žiadne právo nikoho vyzývať, aby sa vzdal v prospech niekoho alebo aby volil niekoho iného. Ani Sulík. A ani v záujme akéhokoľvek falošného pragmatizmu. To je presne taká istá nehoráznosť, ako keby ktokoľvek komukoľvek zakazoval napr. podnikať. A ak sa niekedy niekto v niečom vzdá, tak to musí byť jedine jeho slobodné rozhodnutie, bez akýchkoľvek protiústavných výziev.
Ba práve naopak, keby bol Sulík čo i len trocha charakter, keby mal nejakú česť a svedomie, tak by to bol práve on, kto by mal vyvodiť nie len osobnú, ale aj politickú zodpovednosť. A práve on by sa mal vzdať svojej osobnej aj straníckej kandidatúry a vyzvať svojich zaslepených voličov, aby volili možno práve aj tieto „nezvoliteľné“ strany. Strany, ktoré na rozdiel od tej jeho nie sú nijako poškvrnené. Pretože žiadny motor sa nedá zgenerálkovať so starými zhrdzavenými súčiastkami.
Rád by som volil pragmaticky, ale ani po zažmúrení obidvoch očí nemám koho. Takže radšej zostanem pri voľbe, pre ktorú som sa rozhodol, lebo to mi radí nie len „sedliacky“ rozum, ale aj srdce. Voliť pragmaticky ešte nemusí znamenať zákonite aj dobre. A to sa raz môže obrátiť práve proti nám. A vlastne sa to už aj obrátilo. Keby sme neboli až takí pragmatickí už v roku 2020, tak sme dnes tento Sulíkov problém nemuseli vôbec riešiť.
Ďakujem pán Sulík. Stačilo. Volil som vás iba raz. Práve v roku 2010, keď ste zaviedli do politiky nový, dovtedy nepoznaný fenomén – likvidáciu vlastných vlád. Prvenstvo zostane už navždy vám, žiaľ aj s jeho úspešnou obhajobou. Prvenstvo sa cení a jeho obhajoba zvlášť, lebo zvyčajne býva podstatne ťažšia, ako získanie prvého víťazstva. Teoreticky by sme mali byť na vás hrdí. Má to však jeden veľký háčik. Vy nie ste športovec, ale žiaľ politik.
