Môj dnešný „jubilejný“ desiaty blog je úplne iný ako všetky moje predošlé. Nie je o politike ale je akousi krátkou sondou do spoločného života dvoch na začiatku mladých „tuctových“ ľudí – mňa a mojej „35-ročnej“ manželky Alenky. A tak je celkom prirodzené, že ho venujem v prvom rade JEJ ako poďakovanie k nášmu dnešnému výročiu, našim dvom úžasným deťom – dcére Kataríne už aj s rodinou a synovi Ivanovi, mojim rodičom, súrodencom, susedom, priateľom a kamarátom ako aj všetkým Vám, ktorí máte chuť si ho len tak prečítať. Ale aj všetkým tým, ktorí si myslia, že ich životy sa z akýchkoľvek dôvodov neuberajú tým správnym smerom a napadajú ich možno kadejaké chmúrne myšlienky.
Nie som žiadny romantik ale možno tak trocha blázon. A keď si toto prečíta moja manželka, tak budem nie len trocha ale určite korunovaný. No a aj napriek tomu som to riskol a napísal som ho. Pretože ešte nikdy v živote som nič podobné nenapísal. Ale všetko je raz prvýkrát. Tak nech sa čitatelia dozvedia niečo „bulvárne“ aj zo života „bežných“ ľudí. Nie len o každom prde mnohých akože „celebrít“. A 35 rokov v jednej domácnosti je celkom dobrý dôvod. Aj keď mnohé iné „bežné“ páry už dosiahli podstatne významnejšie výročia – 50 ba aj viac spoločných rokov. Týmto im úprimne gratulujem. My však na to ale ešte nemáme vek.
Všetko sa to začalo pri uhorkách počas prázdnin v roku 1982, keď sme sa ako vysokoškoláci spoločne s mojim kamarátom Rudom zúčastnili vtedajšej letnej aktivity mládeže (letná študentská brigáda) v jednej stredočeskej konzervárni. My dvaja ako vedúci brigády, ONA spoločne s ďalšími cca osemdesiatimi nulťáčkami ako naše „podriadené“.
Padla mi do oka hneď na prvý pohľad. Okamžite som vedel, že je to ONA. Nasledovala krátka známosť počas brigády a v prvých dňoch nového akademického roka. Zrazu mi ale spôsobila nečakaný šok. Kopačky. Vraj prišla študovať a na známosť má ešte čas. Zo začiatku ma to dosť zabolelo ako každého po uši zamilovaného chalana. Vtedy ma utešoval už spomínaný Rudo. Vraj sa ešte určite dáme dokopy. Prekonal som to.
Ako sa neskôr ukázalo, vyťažil som z toho veľmi dobrú výhodu. Aspoň som sa nemusel vyhovárať kamarátom, keď ma počas týždňa volali na pivo alebo zahrať si futbal. A všetky víkendy som mohol venovať môjmu najväčšiemu koníčku. Lietaniu na vetroňoch aj motorových lietadlách v našom popradskom aeroklube. Hlavne nad končiarmi Vysokých aj Nízkych Tatier. Nádhera. Tak to trvalo celé štúdium.
Potom prišla moja ročná zbytočná vojenská služba a jej posledný vysokoškolský rok. Za tým už žiadne štúdium. A ako predpovedal Rudo, zrazu sme boli opäť spolu. No a práve dnes začíname ďalšiu spoločnú tridsaťpäťku.
Na naše prvé rande v jej rodnom kraji som letel lietadlom. „Spískal“ to Laco, kamarát z aeroklubu, ktorý sa mi ponúkol, že ma naň odvezie. Neodmietol som. Po pristáti na letisku v Očovej mi poprial príjemný pobyt a čo najmenej spánku. Tiež mi sľúbil, že na druhý deň priletí po mňa. Škoda len, že akosi zabudol. Tak som sa späť do Popradu trmácal viac ako štyri hodiny preplneným autobusom. Ale aspoň plný zážitkov.
Každý rok 19. marca oslavujú meniny Jozefovia. Aj dnes, aj vtedy. Tak im aspoň takto gratulujem. Pretože na Slovensku je to veľmi významný deň. Aj policajti zvyknú mať zvýšený záujem hlavne o vodičov na našich cestách. A nebolo tomu inak ani v roku 1988. Tohoročný Jozef bol naviac krásny a slnečný. Na Donovaloch, kadiaľ sme prechádzali, bola nádherná lyžovačka a mňa viezli na sobáš. A to práve na ten môj. O niekoľko desiatok minút sme už spoločne, vtedy už so skoro manželkou, stáli v obradnej sieni zvolenského zámku a sľubovali si v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Až do konca. No a tak sme získali „papiere“ jeden na druhého a mohlo začať aj oficiálne naše zatiaľ 35-ročné dobrodružstvo. Dobré aj zlé, zdravé aj choré.
Naše prvé spoločné bývanie bolo možno tak trocha svetový unikát. V jednej odpočinkovej miestnosti s kúpeľňou, WC a mikro „kuchynkou“ s jednou dvojplatničkou a našou prvou chladničkou v termináli popradského letiska. Keď manželka navarila obed alebo večeru, tak len zabúchala na stenu. Pretože za ňou bola moja kancelária. A to bol signál pre mňa, že je čas aj na niečo príjemnejšie ako je práca. Aj keď moja práca bola pre mňa koníčkom. Také dva v jednom, práca aj domov v tej istej budove, dokonca oddelené iba jednou stenou. Pre mňa niečo úžasné, pre manželku až také nie.
O 14 mesiacov sa nám narodila dcéra Katka. A o necelý ďalší rok, presne o 362 dní aj syn Ivko. Paráda. Stihol sa vypýtať na svet do roka a tak nám z mladomanželskej pôžičky odpísali dvojnásobok ako za dvojičky. Lebo tak to vtedy fungovalo.
Potom nastali dlhé roky „stereotypu“. Kočíkovanie s dvomi kočíkmi naraz, nočné vstávanie, škôlka, základná škola, puberta, ďalšie štúdiá, dospelosť. Medzitým niekoľko sťahovaní. Však to poznáte. Do toho občas nejaká tá detská choroba, u manželky žiaľ dlhodobá a aj s následnou invaliditou. A samozrejme práca a neskôr podnikanie. Radosti aj starosti.
Veľa radosti. Okrem rodiny aj s dobrými susedmi a hlavne priateľmi v našom veku. A s ich malými deťmi, takže pieskovisko a preliezky pred bytovkou patrili hlavne našim rodinám. Deti raz u nás, potom u druhých, u tretích, u štvrtých. Taká menšia škôlka. Starší susedia mali „radosť“ keď hlučnejšie, ako to deti vedia, dupkali v niektorom byte. Samozrejme spoločné výlety, dovolenky a hlavne zážitky. Kopec zážitkov.
No a popri tom všetkom krásnom prišlo žiaľ aj obdobie „temna“. Najprv krach zamestnávateľa a nevyplatenie niekoľkomesačných miezd. Celkom slušná suma, ktorú sme nakoniec ale nikdy nevideli. A potom ešte aj moje z hľadiska financií neúspešné podnikanie. Prišli sme najprv o auto a nakoniec aj o byt. Dlhy, vypínanie mobilov, plynu aj elektriny. Tiež exekútori a vymáhači. A aj vyhrážanie. Bezvýchodisková situácia a ako sa vyjadrila moja sestra „tu pomôže iba zázrak“. Okrem mňa mi nikto neveril. Moja viera bola ale v tom všetkom najdôležitejšia. Aj keď som dlho nevedel ako, stále som veril, že sa to raz skončí. Únik do večnosti som si ale v žiadnom prípade nepripúšťal. Z mojej strany by to bolo príliš zbabelé a naviac by som to nemohol urobiť nikomu aj keby som mal na to odvahu. Hlavne nie mojej manželke a našim deťom ale ani mojim rodičom a súrodencom. Ani nikomu inému. Keď si teraz na to všetko spomeniem, tak mi naskakuje husia koža. Vtedy sme to ale potrebovali prežiť. Ďakujem preto všetkým, ktorí mi v najťažších chvíľach života pomohli.
A to je aj odkaz všetkým, ktorí bojujú s podobnými problémami. Nikdy sa nevzdávajte a neľutujte. Hľadajte riešenie, komunikujte. Netvrdím, že je to jednoduché. To určite nie. Ale, neskáčte hneď pod prvý vlak. Nevešajte sa na prvý strom. Po prvom prepustení z práce, po prvom neúspechu v podnikaní, po prvej nešťastnej láske – veď je to len cudzie dievča alebo chlapec, ... Všetko sa dá vyriešiť. Lebo keď nejde o život, ide naozaj o hovno. Nemáme životy také dlhé, aby sme si ich mali dobrovoľne skracovať. A každý z nás má iba jeden. Jeden jediný. Život je iba premiéra. Repríza už nebude. Tak si ich vážme a chráňme. Kvôli sebe, kvôli svojim najbližším, kvôli priateľom a známym. Proste kvôli tomu, že nám ich rodičia darovali a že ich teda máme. A keď si uvedomíme, že každý z nás je vlastne otcova najšikovnejšia spermia, tak prečo by sme si nemali veriť? Čo potom stovky miliónov tých ďalších, ktoré také šťastie nemali?
Keby som bol „počúvol“ jedného môjho bývalého kolegu, ktorý mi raz povedal, že jedného dňa sa aj tak z toho všetkého zbláznim a nakoniec sa obesím, tak by som bol dnes už „spokojne“ mŕtvy. Odpovedal som mu, že takú radosť mu neurobím a tak dnes ďalej žijem s mojou manželkou, deťmi a už aj zatiaľ s dvomi krásnymi vnúčatkami Juliankou a Vanduškou. A aby som nezabudol, lebo by mi to asi neodpustila, tak aj s „nenahraditeľnou“ a dosť „vybitou“ svokrou. No a na „diaľku“ samozrejme aj s mojou ďalšou najbližšou aj vzdialenejšou rodinou, susedmi, priateľmi, kamarátmi, ... Takže vydržať sa určite oplatilo. Mne osobne veľmi pomohla hlavne moja pozitívna povaha, dobré nervy a viera v samého seba. A tiež v časoch najväčšieho trápenia a najväčších problémov aj „vetranie hlavy“. V tom období som denne nachodil 10 – 15 km. Len tak, kde ma napadlo. V Poprade som spoznal takmer každú ulicu.
A tak dnes, keď máme 35 spoločných rokov za sebou a verím, že aj veľa ďalších ešte pred sebou, gratulujem mojej manželke Ajke, že ma má. Ale gratulujem aj sám sebe, že mám práve JU. Také obojstranné životné víťazstvo. So všetkým, čo k tomu patrí. Veď v našom doterajšom spoločnom živote sme zažili skutočne takmer všetko. Dobré aj zlé. Aj veľmi zlé.
Možno mohla mať lepší život bezo mňa a možno ja bez nej. Ale mohlo to byť aj naopak, a mohli sme sa mať horšie. To sú však ale úplne zbytočné úvahy. Lebo to je tak, ako to je. Proste sme sa našli. A je to tak dobré pre nás oboch. A zrejme aj pre naše deti. Síce možno skromné a pokorné, ale krásne a šťastné. Také naše. Plné lásky a vzájomného pochopenia. Samozrejme občas aj s nejakou tou hádkou, ale tá určite k životu a ku každému vzťahu patrí. Ďakujem, že sme.
Dnes, symbolicky práve v deň určite nie len nášho výročia, vystupuje v Prievidzi legendárny a aj náš obľúbený Olympic so svojimi hosťami. Chcel som manželku prekvapiť, ale moja súčasná dlhodobá maródka to žiaľ zariadila trochu inak. Tak si dovoľujem pripojiť aspoň jednu stále nádhernú hudobnú gratuláciu z ich bohatého a úžasného repertoáru. A ak ste sa dočítali až sem aj Vy, čitatelia blogov, tak Vám úprimne ďakujem a verím, že možno aj Vás môj hudobný výber poteší a aj Vám možno niečo Vaše pripomenie. Ešte raz ďakujem a prajem krásneho Jozefa. (zdroj: YouTube)
https://www.youtube.com/watch?v=0Tbl0EWUDUU
