Priatelia, podarí sa nám zachrániť naše ľubozvučné mäkké ľ??

v čiernej knihe (druh pravdepodobne vyhynutý, vymretý), prípadne v červenej knihe (kriticky ohrozený druh), prípadne oranžovej (veľmi ohrozený druh). Občas sa podarí nejaký druh zachrániť a to je uvedené v zelenej knihe (hoci bol už blízko zániku).
 Keď som nedávno pozeral istý slovenský dokumentárny film spred asi tridsiatich piatich rokov a hneď nato jednu reláciu s Borisom Filanom, uvedomil som si jediné: tá naša krásna slovenská ľubozvučná hláska ľ vymiera! Boris veľakrát použil výraz "velmi, velmi" a to bez akéhokoľvek čo i len náznaku mäkčenia. Onedlho program pokračoval rozhovorom s prof.Mgr.Art.Božidarou Turzonovovou, a opäť ani náznak po tom ľubozvučnom ľ. Hovorím si, Boris je rodený Bratislavčan, používať mäkké ľ sa mu asi vidí také vidiecke a provinčné, či jednoducho len podľahol vplyvu západoslovenského nárečia. Pani Turzonovová je ale herečka, jazyk je jej pracovný nástroj. Síce narodila sa v bulharskej Sofii, je dcérou srbskej matky a macedónskeho otca, ale predsa len hrala v desiatkach slovenských hier, v mnohých filmoch a pôsobila na Akadémii umení v Banskej Bystrici. A keď som si trošku začal tento jav všímať, uvedomil som si, že väčšina Slovákov už vôbec nerozlišuje vo výslovnosti slová ľavica (politický smer) a lavica (kus nábytku, slúžiaci na sedenie). Veru neviem, čo si o tom myslí jazykovedkyňa Sibyla Mislovičová, ale ja som si predstavil, že jedného dňa sa zobudím a mäkké ľ budem používať už len ja sám (prípadne jedna moja priateľka, ktorá ale na západnom Slovensku nevyrastala). Spomínam si, ako krásne vyslovoval to mäkké ľ známy herec a recitátor Viliam Záborský. Veď ten sa asi musí dnes v hrobe obracať!
 No nič to, vravím si. Keď sa ľ Slovákom nepáči, majú ho ešte tí, čo hovoria španielsky (tam sa to píše ako "ll", napríklad slovo castellano, sa vyslovuje kasteľano a llamar ako ľamar)! Španielčina je predsa môj druhý rodný jazyk! Lenže so zármutkom zisťujem, že aj v tejto reči sa ľ vytráca, a mäkké ľ nevyslovujú už ani mnohí Madriďania, ktorí si na to donedávna potrpeli. A celá hispánska Amerika teraz namiesto ľubozvučného ľ hovorí len j. Pravda, Argentínčania sa trochu vynašli, a hláskový systém španielčiny obohatili. Všade, kde ostatní vyslovujú j, v argentínskej španielčine počujeme hlásku ž (takže kastežano a žamar), o ktorej ostatných 500 miliónov Hispáncov nemá ani potuchy. Preto problém s ľ zdá sa, je globálny. Hláska ľ by sa mala zrejme zapísať do červenej knihy ako kriticky ohrozená, podobne ako je na tom ussurijský tiger či leopard škvrnitý mandžuský (mimoriadne krásna mačkovitá šelma) alebo na Slovensku taká pôvabná rastlinka ako bleduľa (čítaj bľeduľa!) jarná . Osud slovenského i španielskeho ľ bude zrejme podobný maďarskému ľ (v písme ako "ly"), ktoré by už malo byť v čiernej knihe, lebo v modernej maďarčine vymrelo a používa sa iba v nárečiach (napríklad slovo gulyás sa pôvodne maďarsky vyslovovalo guľáš, dnes už len gujáš, no ešte niekde na južnom Slovensku to pretrvalo po starom. Tam majú guľáš, kým v tvrdej Bratislave len guláš.
 Moju nádej, že by sa azda mäkké ľ mohlo prebojovať do zelenej knihy marí poznatok, že sám kodifikátor spisovnej slovenčiny Ľudovít Štúr sa na mäkké ľ pozeral s nedôverou a podozrením a do hláskoslovného systému ho pojal len na naliehanie svojich spolupracovníkov. O mäkkom „ľ“ sa vyjadril takto: „...mekkuo l len u daktorích a málo Slovákou je v običaji a už aj tam pomali zakapáva...“ Život je pohyb, pohyb je život, tak sa s tým budem musieť asi zmieriť a vyrovnať....a nakoniec, veď si občas môžem pustiť Eža Vlkolinského či Hájnikovu ženu v prednese pána Záborského. Ale aj tak, prečo musíme zachraňovať akúsi pinku s vedeckým názvom šatovník žltokapý (Loxioides bailleui) či austrálsku žabu corroboree (Pseudophryne corroboree) a tú krásnu ľubozvučnú slovenskú hlásku nechať napospas osudu...