Isto si viete predstaviť, ako som sa tešila, keď som otehotnela a čakala svoje prvé dieťatko. Bola septembrová noc, keď sa bábätko začalo pýtať na svet. Požiadali sme suseda, bol taxikár a ochotne ma zaviezol do starej nemocnice v centre neďaleko starého rozhlasu. Bola som vystrašená, čo ma čaká... V tom čase nebola taká osveta ako je dnes.
Prešla som „rutinnými“ kontrolami lekára a poslali ma na pôrodný sál...A zamkli dvere! Rodičky tam čakali na svoj najkrajší okamih v živote. Postupne sa nás tam do obeda nazbieralo a pred mojimi očami porodilo asi jedenásť žien. Priznám sa, nepredpokladala som , že to bude ako na bežiacom páse...Nestačili v sále pôrodné postele.
Pamätám si, ako dnes jedna budúca mamička mala celý deň stále veľké bolesti, chodila okolo postele, opuchnutá bola, keď som ju videla...cítila som strach a bezradnosť. Konečne jej lekár povedal , ideme na to...a začal: „Tlač, čo netlačíš?!“ „ Čo si ho chceš zabiť ?“ „Ty krava potlač!!“ „Čo si žrala?!“ „ Máš zelenú plodovú vodu!!“ Ona, odpovedala, pán doktor, že len „železo“ na krv, čo mi predpísali ... a konečne s krikom a za účasti personálu, sa jej podarilo porodiť krásne dieťatko.
Zdesená som sa pozerala ...to aj na mňa budú vrieskať? Strach sa mi tak vystupňoval, že pomaly som prestávala mať kontrakcie...Prišiel za mnou lekár, ktorý ma mal na starosti a povedal mi: „ Keď neporodíte do pol tretej idem domov!“
Hovorím si: „Čo mám robiť a ako mám porodiť??“ ...Keď prestali kontrakcie...medzitým, priviezli do vedľajšieho „boxu“ asi štyridsať ročnú mamičku, čakala druhé dieťatko po asi pätnástich rokoch a mala chudera stále pocit, že „umrie“, vyžadovala si stále pozornosť, za čo sa jej personál odmenil asi tak, že jej pichli injekciu a odišli...
Konečne, keď už všetky ženy odrodili, okrem nás dvoch, prišiel za mnou „môj“ lekár, že ideme na to, lebo on musí ísť domov! Odtlačila by som asi aj valec, ale dieťa nie a nie na svet...Lekár, mi povedal: „No dobre!“ Upozorňujem, že vás to bude bolieť..!!! Dal príkaz sestričke: „Zavolajte ošetrovateľa!“ (mal asi 100 kg)
Už som bola vyčerpaná , vysilená, hladná a takmer nevládna....Bola som v stave, že by ma mohli aj ako sa hovorí za „živa rezať.“ Povedal mi: „Nič nerobte“ ...po bokoch sestričky z toho jedna sa do mňa pustila prečo netlačíte, chcete si zadusiť dieťa?
Spýtala som sa jej, či už rodila, povedala, že nie...odišla...prišla iná, slušnejšia... Opreli sa mi všetci na brucho a podarilo sa „im“ ... Narodilo sa mi krásne čiernovlasé modrooké dievčatko, pre mňa bolo (aj je) najkrajšie na svete...Napriek všetkým útrapám pri pôrode - môžem povedať, že porodiť dieťatko je ten najkrajší pocit v mojom živote...Zašívanie takmer za živa mi už ani nevadilo...
Na izbe nás ležalo jedenásť mamičiek, ale bez detí...tie nám nosili na kojenie, ...bolo to neosobné, keď v tých „sedemdesiatych“ rokoch oddelili novorodeniatka od mamičiek...
Mimochodom na druhý deň, prišla za mnou tá „staršia“ mamička, a spýtala sa ma: „Čo ste dali lekárovi, že vy ste porodili o pol tretej poobede, a ja až o desiatej večer?“ Bola som šokovaná...
Ináč, sestričky na pôrodnej sále si zaslúžili vďaku, robili väčšinu práce...lekár (česť výnimkám) prišiel, až na poslednú chvíľu ....aspoň , tak som to vtedy vnímala ja...
