Nie sme slabí. Sme len unavení z hrania cudzích rolí.
Slovenská duša nie je moderný výraz. Nie je to pojem z učebníc ani nálepka pre turistov. Je to tichý oheň, ktorý horí pod popolom. Nie plameň slávy, ale plameň pamäti. Pamäti toho, čo sme boli, keď sme ešte nemuseli hrať divadlo.
Keď sme boli sami sebou – v rukách s motykou, v srdci spev, v očiach obloha. Keď sa človek hanbil klamať, aj keď nemal čo do úst. Keď úcta nebola zákon, ale samozrejmosť. Keď sa domy stavali rukami bratov a ploty sa robili, aby chránili, nie oddeľovali.
Ale potom prišli iní. So svojimi slovami, pravidlami, snami. A my sme začali veriť, že naša reč je smiešna, že naše zvyky sú prežité, že naše pohľady sú príliš jednoduché. A začali sme hrať cudzie divadlo – nie raz, ale znova a znova. V každej generácii.
Slovenská duša bola natiahnutá ako sieť. Do tej siete sa zamotali naše vlastné ruky. Začali sme sa báť hovoriť, čo cítime. Smiať sa, keď je nám veselo. Plakať, keď nás niečo bolí. Lebo sa to vraj nehodí. Lebo to nie je efektívne. Lebo nás to robí slabými.
A tak dnes chodíme po kraji a nespoznávame ho. Pozeráme na svoje vlastné deti a hovoríme im cudzími slovami. Lúky sú tie isté. Hory stoja. Ale jazyk, ktorým sa pozdravíme, je unavený. A v očiach máme stopy po maskách, ktoré nosíme tak dlho, až sme zabudli, že sú to len masky.
Ale stále sme tu. A stále vieme, čo to znamená pozvať niekoho ku stolu. Požičať susedovi soľ. Urobiť niečo len tak, pre dobrý pocit. To sú vlákna tej siete, ktoré sa dajú znovu spojiť. Nie reťazami. Ale objatím.
Slovenská duša sa nikdy nestratila. Len bola zahlušená hlukom. A práve teraz prichádza čas, keď ju môžeme znova počuť. Ak stíšime svet. A započúvame sa do seba.
Echo of the Balance
