Všetci niekoho majú. On má ju, ona má ďalšieho. Nakoniec sa aj tak rozídu a ja som tá, ktorej sa prídu vyplakať na rameno. Ja všetko chápem, ja viem počúvať. No stále sa moji priatelia čudujú ,prečo nie som zadaná...Odpoveď mám vždy poruke. Nemám čas, nemám chuť, nemám koho.
Ale ja vlastne čas mám, dokonca aj chuť – ale stále nie je koho. A okrem času a chuti mám jednu katastrofálnu chybu. Vždy sa „zamilujem“ do toho nesprávneho. Ako pred dvoma rokmi – bol z Turecka. Ako minulý rok – bol z Rakúska. A tak ako teraz – neviem odkiaľ je, stretávame sa na zastávke. Nikdy som nenabrala odvahu sa ho ani opýtať na čas, kdeže sa naňho usmiať. Možno raz...
Ďalšou mojou katastrofálnou chybou, ktorú si ale veľmi vychutnávam, je cestovanie. Vždy keď skončí školský rok ,vyberiem sa na mesiac, dva preč. Tento rok to sú tri mesiace v krásnom Kapskom meste. No povedzte, má to vôbec význam mať frajera a zožierať sa myšlienkami, že počas tých troch mesiacov si nájde inú? Dlho som si myslela, že nie... To mi za to nestojí. Ale čím som staršia, možnože aj múdrejšia, si myslím ,že to význam má.
Otázkou teraz zostáva, kde nájsť takého chalana, ktorý by ma držal pri zemi ale zároveň mi dovolil lietať? Ktorý by tu vydržal bezomňa a po mojom návrate by ma mal ešte radšej? Alebo ktorý by cestoval so mnou?
Hľadám ho už dlho. Keď sa Vám taký povaľuje v obývačke, tak ho prosím pošlite za mnou.
