Moja priama skúsenosť s fyzickými útokmi na mňa, ako na tú inú, trošku "čokoládovejšiu", som na vlastnej koži nezažila. Ale nie preto, že som mala šťastie alebo že by bola Bratislava bezpečné mesto. Celý život som sa vyhýbala nebezpečným miestam v meste, neskorým večerným hodinám a žúrkam, lebo som sa bála. Bála som sa, že sa niekomu zrazu znepáči, že práve s tom okamihu som niekde, kde podľa neho nemám byť. Tá, ktorá farebne nepasuje do sveta, ktorý je v jeho predstavách a mohol by zaútočiť.
Na farbe pleti nezáleží, to povie každý scestovaný, inteligentný človek. Ale v reálnom živote to nie vždy platí.
Môj príbeh začal zaľúbením sa dvoch mladých ľudí z iných kontinentov, ktorí v 60-tych rokoch porušili konvencie tohto sveta a nechceli jeden druhého stratiť. Aj napriek vyhrážkam zo strany rodiny, že to nemá zmysel. A oplatilo sa, dodnes žijú štastlivo, naplnení láskou, so srdcom na dlani jeden pre druhého. No nemali to ľahké. Búrali predsudky, presviedčali okolie, že je to správne, že sú spolu. Jedno z ich detí som ja. Caroline, ktorá nikdy nedovolila, aby ju zlomili posmešky, či pripomienky k tomu ako vyzerá. Len občas v detstve som sa opýtala, kde žijú také dievčatká ako som ja a nechápala som, prečo tam nebývame.
Môj otec žije na Slovensku 55 rokov. Je lekár celým telom aj dušou a je katolík ako hrom. Pre nás deti sa musel vzdať veľa vecí: vytúženej kariéry v zahraničí, svojej rodiny z Ghany, ktorú počas bývalého režimu nesmel nielen navštevovať, ale ani písomne kontaktovať. Nikdy ani vo sne neuvažoval vstúpiť do KSČ, aj napriek výhodám, ktoré mu boli ponúkané, lebo jeho presvedčenie bolo opačné. A častokrát ho kvôli farbe pleti čakalo poníženie, odmietanie, výsmech alebo minimálne grimasa, že čo tu ON chce. Ale vydržal! Mal oporu vo svojej manželke, deťoch a viere.
Môj otec žije, ale Henry nie. Môj otec sa uchýlil do malého mesta na strednom Slovensku, aby sa vyhol nebezpečenstvu. Presne takému, aké zažil Henry v piatok v noci. Ale tak by to byť nemalo. Báť sa ísť večer von, schovávať sa, aby niekomu neprekážalo, že tu žije.
Ja si žijem môj šťastný život, bez pretvárky a so sebaakceptáciou. Pardón, len tie moje neposlušné kučeravé vlasy musím každé ráno donútiť, aby boli rovnejšie a uhladenejšie, len pre image, aby som nevyzerala na konci dňa strapatá. A mala som šťastie na super kamarátky, ktoré ma mali rady takú aká som, milých spolužiakov, úžasných kolegov a skvelých šéfov, ktorým na mojej farbe pleti nezáležalo. Aj vďaka nim som mala vždy sebavedomie a odvahu nebáť sa. Nebáť sa ukázať, že takáto som.
Prosím, neostaňme ľahostajní k tomu čo sa stalo. Nepríjmime to, že je to normálne. Na farbe pleti nezáleží. Záleží na tom akí sme.
Dúfam, že sa dnes o 18:00 všetci uvidíme na námestí SNP, aby sme si pripomenuli pamiatku Henryho Acordu.
