Úvahy o voľbách sú inšpirované mnohými motívmi. Posledná doba však prináša predovšetkým osobné znechutenie, odmietanie súčasného systému, či protest proti existujúcim štruktúram. Asi sa nemožno príliš diviť. Spätná väzba od politikov akoby nejestvovala, a preto je celkom legitímne v myšlienkových experimentoch premýšľať ako ďalej, zvažovať možné východiská a alternatívy.
Jednou z takých možností je systém rozbiť a zničiť. Každý z nás má tú možnosť, sloboda voľby nám to umožňuje. Treba mať ale na pamäti, že neničíme len to, proti čomu bojujeme a proti čomu protestujeme. Práve naopak. Ničíme predovšetkým 95% tých vecí, ktoré v systéme fungujú a ktoré milujeme. Vybrať si nenávisť namiesto lásky, nepriateľstvo namiesto spolupráce, podozrievavosť namiesto vernosti, či otroctvo namiesto slobody? V poriadku. Ale potom sa netreba čudovať zisteniu, že na konci dňa všetko to, proti čomu sme tak úpenlivo bojovali zostalo, a to, kvôli čomu sme na bojisku zápolili, padlo.
Ak si myslíme, že systém predstavujú len skorumpované úrady, štát a politici, dopúšťame sa hlbokého omylu. Systém sme my a všetko okolo nás. To ako žijeme, ako sa správame. Sú to vzťahy, rodina, kultúra, viera, priateľstvá a ďalších milión iných vecí, pre ktoré sa oplatí žiť.
Možno sa mýlim, ale domnievam sa, že nádchu nie je rozumné riešiť samovraždou. Ak je teda v systéme chyba, venujme sa jej odstráneniu a nie likvidácií samotného systému.
V sobotu budeme mať možnosť rozhodnúť sa ako ďalej.
Ja, aj napriek nádche, hovorím životu áno.
