V tejto viacdielnej sérií článkov sa tak trochu pozrieme na nejaké základné ekonomické poznatky ako aj na to, akým spôsobom je tieto poznatky možné využiť v praxi. Vysvetlíme si pár kľúčových pojmov, pozrieme sa na súčasné odkazy niektorých liberálnych ekonómov ako sú Adam Smith, Friedrich August von Hayek alebo Milton Friedman a taktiež si načrtneme aj vplyv vlády na ekonomiku, monetárnu politiku, či centrálne bankovníctvo.
Možno si pri čítaní týchto riadkov hovoríte, že “ekonómia je predsa prevarená” a s naštartovaním ekonomického myslenia už pár rokov spamuje stredné školy nejeden premotivovaný pán profesor podobne, ako to robia páni psychológovia so sexuálnou výchovou. Žiaľ, nemýlite sa. Skutočnosť je ale taká, že aj napriek tomu, ako často a donekonečna je ekonómia a jej význam v našich slovenských inštitúciách donekonečna omieľaná, iba veľmi malé množstvo ľudí je v skutočnosti schopné ekonómii ako takej porozumieť a uplatniť svoje poznatky v bežnom živote. Pre všeobecné vzdelánie z ekonomiky sa študenti nepotrebujú memorovať nezmyselné poučky o trhu, ponuke, dopyte, riešiť krivky a výpočty zložitých ekonomických mechanizmov a pod.
Niečo také radšej ponechajme špecializácii na ekonomických školách. My sa poďme na ekonómiu pozrieť o niečo viac organicky a so zdravým rozumom. Nepokúšajme sa na ňu zbytočne nahliadať ako na vedu s nejakými poučkami a čísielkami, ale namiesto toho ju jednoducho denne používajme ako mentálny model, vďaka ktorému môžeme pochopiť bežné javy ktoré sa medzi nami ľuďmi dennodenne dejú a ktorý nám pomôže vyvarovať sa prípadným chybným rozhodnutiam.
V minulom článku sme si vymenovali základné princípy, ktoré vychádajú zo samotnej podstaty ekonómie a podrobne sme si vysvetlili princíp dobrovoľného rozhodovania a konania jednotlivca, princíp ľudských interakcií a spoločenskej kooperácie a nakoniec aj princíp maximalizácie úžitku a čistých výhod, ktorý nám hovorí o tom, ako sa ľudia snažia dosiahnuť čo najväčší prínos alebo výhodu z rôznych činností alebo rozhodnutí, ktoré prijímajú. V tomto článku priamo nadviažeme na maximalizáciu úžitku práve Adamom Smithom a jeho “neviditeľnou rukou trhu”. Ďalej si spomenieme aj naše ďalšie “princípy” a vysvetlíme si aj trochu súvisu vlastníckeych práv, konkurencie a obetovanej príležitosti s ľudským jednaním.
Adam Smith a neviditeľná ruka trhu
Pri vysvetľovaní si princípu maximalizácie úžitku a čistých výhod v minulom článku sme si spomenuli, že samotný aspekt maximalizácie úžitkuje je často kapitalizmu a dobrovoľnej spolupráci vyčítaný ako niečo, čo nemôže viesť k celoplošenému uspokojeniu.
A je to práve Adam Smith, ktorý tento argument vyvrátil prostredníctvom takzvanej “neviditeľnej ruky trhu”, ktorej podstata spočíva v tom, že keď jednotlivci sledujú svoj vlastný záujem vo voľných výmenách, dochádza k prospechu nielen pre nich, ale aj pre spoločnosť ako celok.
Ak sú obe strany dobrovoľnej výmeny motivované niečo z danej výmeny získať, tak táto výmena bude podľa Smitha naďalej pokračovať. Aj keď jednotlivec sleduje vlastný záujem, “neviditeľná ruka trhu” ho v skutočnosti viedla k dosiahnutiu cieľov, ktoré neboli pôvodne jeho zámerom, ale prinášajú prospech aj druhej strane výmeny a celej spoločnosti.
Adam Smith vysvetľuje tento koncept nasledovne: "To, že máme každý deň na stole večeru, nie je výsledkom láskavosti alebo dobroty mäsiara, pivovarníka alebo pekára, ale skôr toho, že každý z nich sleduje svoj vlastný záujem."
Tým, že jednotlivci sledujú svoj vlastný záujem, slúžia často aj záujmom spoločnosti efektívnejšie, než keby sa o to vedome usilovali.
Vlastný záujem je tak hlavnou motiváciou ktorá stoj za každou ekonomickou činnosťou. Keď jednotlivci majú schopnosť uvedomele a cielene vymieňať statky a spolupracovať pri delení práce, prináša to prospech nielen im, ale aj ostatným v spoločnosti. Vytvára sa tak trhový poriadok, ktorý sprostredkúva dôležité informácie jednotlivcom a umožňuje vzájomnú spoluprácu, napríklad prostredníctvom stanovovania cien.
Je pritom dôležité si uvedomiť, že trhový poriadok je nezámerným dôsledkom sledovania vlastných záujmov, nie altruizmu alebo dobrých úmyslov vo výmenách. Pri dobrovoľných výmenách obe strany získavajú, a preto je možné hovoriť o trhu ako o "hre s pozitívnym súčtom", kde nie je niekto ziskový na úkor druhého. Ak napríklad zákazník dobrovoľne zaplatí desať eur za mäso od mäsiara, pre mäsiara má daných desať eur väčšiu hodnotu ako mäso a pre zákazníka má dané mäso väčšiu hodnotu ako desať eur – ak by to tak nebolo, k výmene desitich eur za mäso by nikdy nedošlo.
Samotný trh pritom možno definovať ako súhrn vzťahov a vzájomných prispôsobovaní individuálnych rozhodnutí, ktoré vedú k dobrovoľnej výmene medzi ľuďmi, ktorí ponúkajú a dopytujú sa tovarov, služieb alebo iných statkov za určitú cenu.
Princíp vlastníctva a legitímneho vlastníckeho práva
Pre fungovanie trhu ako takého je veľmi kľúčovým ekonomickým a etickým princípom vlastníctvo seba samého (self-ownership) ako aj nadväzujúce súkromné vlastníctvo a legitímne vlastnícke právo. rešpektovanie a ochrana vlastníctva, zmluvnej slobody, presunu vlastníctva dohodou a plnenia zmlúv a iných záväzkov.
Americký ekonóm Murray Rothbard napríklad argumentoval, že „vlastníctvo je konečná kontrola a správa zdrojov. Súčasťou vlastníckeho práva je tiež schopnosť rozhodovať o ňom a právo sa ho zbaviť.”
Ľudskou rečou, pri vlastníctve nejde o nič iné ako o to, že vlastníctvo je právo jednotlivca alebo skupiny na kontrolu a správu určitého vzácneho statku. Vlastníctvo vzniká prostredníctvom ľudských interakcií a je dôležitým aspektom nášho ekonomického systému. Základom vlastníctva je vlastníctvo seba samého, čo znamená, že každý človek má právo na kontrolu nad svojím životom, majetkom a rodinou. Tento princíp garantuje autonómiu a integritu jednotlivcov a umožňuje im slobodne a nenásilne spolunažívať v spoločnosti.
V našej spoločnosti pritom môžeme rozlíšiť medzi vlastníctvom a vlastníckym právom.
A čo vlastne je to bájne vlastníctvo a vlastnícke právo? Aký je medzi nimi rozdiel a na čo všetko ich môžeme využiť?
Aj keď sa definície vlastníctva môžu v rôznych komunitách a politických krídlach líšiť, vlastníctvo si pre potreby nášho triezveho ekonomického myslenia môžeme zadefinovať ako výlučnú a neobmedzenú kontrolu nad ekonomickým (teda vzácnym) statkom, podobne ako to uroil aj Murray Rothbard. Základom vlastníctva je vlastníctvo seba samého, čo znamená, že každý človek má právo na kontrolu nad svojím životom, majetkom a rodinou. Tento princíp garantuje autonómiu a integritu jednotlivcov a umožňuje im slobodne a nenásilne spolunažívať v spoločnosti.
Pojem “vlastníctva seba samého” (self-ownership) a z neho odvodeného vlastníctva majetku napríklad zadefinoval už John Locke. Práve vlastníctvo je dôležitým aspektom self-ownership princípu, pretože umožňuje jednotlivcom vymedziť hranice svojho vlastného rozhodovania v rámci spoločnosti; rozhodovať so svojím self-owned telom a nadobúdať self-owned zdroje prácou svojho tela.
Súkromné vlastníctvo pritom motivuje ľudí zveľaďovať svoj majetok a zodpovedne s ním hospodáriť. Okrem toho taktiež prispieva aj k transparentnosti a jasnosti v ekonomických činnostiach.
A čo je naopak vlastnícke právo? Vlastnícke právo je povinnosťou a zároveň právom jednotlivcov v súvislosti s vlastníctvom. Je to legitímne vlastnícke právo, ktoré je nadobudnuté bez porušenia slobody a vlastníctva ostatných ľudí. Ide o právo vlastniť, prevádzať, obchodovať a nakladať s vecami bez zásahu ostatných, napríklad prostredníctvom výmeny, darovania, dedenia alebo prvotného privlastnenia. A teda zjednodušene; bez súhlasu ostatných nemôžeme manipulovať s vlastníctvom ostatných.
Vláda má pritom úlohu zabezpečiť ochranu súkromného vlastníctva pred porušovaním zo strany iných. Jej úlohou je vynucovať právne predpisy, ktoré chránia vlastníctvo a trestajú jeho porušovanie. Avšak, v praxi vlády nielenže nedostatočne chránia vlastníctvo pred jeho narúšaním zo strany iných subjektov, ale navyše do vlastníctva priamo zasahujú, narúšajú ho, prípadne ho obmedzujú. Najvážnejším zásahom do vlastníctva človeka je nepochybne vyvlastnenie jeho majetku, ktoré sa často uskutočňuje pod kolektivistickým “plášťom verejného záujmu“, dokonca v niektorých prípadoch aj pre účely „pomoci“ súkromnému subjektu. Tieto zásahy do vlastníctva sú teda nie len problémom ekonomickým, ale aj problémom etickým. Ako môžeme vedieť z nášho prvého článku, takéto jednanie totiž koná proti nášmu úplne prvému princípu dobrovoľného rozhodovania a konania jednotlivca.
Princíp neobmedzovanej konkurencie
Keď každý z nás premýšľa o ekonomike, často nám do mysle napadnú slová ako "konkurencia" a "trh". Ale čo vlastne znamená konkurencia a prečo je pre nás dôležitá?
Konkurencia je proces súťaženia medzi jednotlivcami alebo firmami o to, kto dokáže najlepšie využiť obmedzené zdroje. Je to ako hra, v ktorej sa snažíme byť lepší, efektívnejší a kreatívnejší ako ostatní. Keď sa viacero subjektov snaží dosiahnuť úspech na trhu, vytvára sa silná motivácia zlepšovať sa, inovovať a ponúkať lepšie produkty a služby. Konkurencia nás teda tlačí k tomu, aby sme stále hľadali spôsoby, ako poskytovať veci, ktoré ľudia chcú, a to za čo najlepšiu cenu a kvalitu.
Dobrou správou je, že konkurencia prináša výhody pre nás, spotrebiteľov. Vďaka konkurencii máme väčší výber a slobodu voľby. Môžeme si vybrať medzi rôznymi produktmi a službami, čo nás motivuje poskytovateľov týchto produktov a služieb ponúkať čo najlepšie možné riešenia.
Konkurencia tiež prispieva k tomu, že ceny sú nižšie a kvalita je vyššia. Keďže sa firmy snažia získať si zákazníkov, sú ochotné znížiť ceny a zlepšiť kvalitu, čo je pre nás ako spotrebiteľov veľmi výhodné.
Ak si niekto na bratislavskej ulici otvorí napr. stánok s hotdogmi, pri neobmedzenej konkurencii si skrátka nebude môcť účtovať 20 eur za hotdog, keďže by si pár metrov od neho mohol postaviť stánok niekto iný, ponúkať hotdogy za štvrtinovú cenu a prebrať mu úplne všetkých zákazníkov. Akonáhle však existuje nejaká reštrikcia komkurencie, automaticky tým pádom vzniká priaznivejšie prostredie pre monopoly. Ak si stánok s hotdogmi nemôže otvoriť hocikto a hocikde, súčasní predajcovia si budú môcť napr. zaúčtovať astronomické ceny.
Konkurencia je teda dôležitá súčasť fungovania trhu a jej základným predpokladom je voľný vstup a výstup z trhu, čo znamená, že každý má možnosť začať podnikať a ukončiť podnikanie bez nadmerných prekážok. V ideálnom prípade by sme samozrejme mali mať taký systém, ktorý neobmedzuje konkurenciu a umožňuje subjektom súťažiť a inovovať.
Ako však vieme, vlády často zasahujú do konkurencie a menia pravidlá hry. Stánok s hodogmi si nemôže otvoriť kotkoľvek a kdekoľvek. Vládne reštrikcie zahŕňajú napr. rôzne formy licencií a obmedzení pre vstup na trh, regulácie podnikania a zasahovanie do rozhodovania o odchode z trhu. Patria sem aj priame alebo nepriame zvýhodnenia poskytované vládou niektorým podnikateľským subjektom ako sú napr. dotácie podnikateľským subjektom, investičné stimuly (zahraničným) investorom, či napríklad vládne záruky za úvery podnikateľských subjektov.
Vlády niekedy poskytujú selektívne výhody niektorým podnikateľom, čo deformuje konkurenčnú súťaž a znižuje efektivitu trhu. Ako povedal americký ekonóm Murray Rothbard – tým, že vláda presmerováva peniaze z daní k vybraným subjektom, poskytuje krátkodobú „výhodu“ (barlu) jednému na úkor iného. To spôsobuje slovami Rothbarda „kastovný konflikt“. Dôsledkom býva vyššia pohodlnosť podnikateľov v dotačnom odvetví, závislosť podnikania a investovania od vládnej „pomoci“ a rozširovanie záujmu iných o obdobnú vládnu podporu. Keďže sa takýmto subjektom znižuje podnikateľské riziko, klesá ich a nielen ich podnikateľská aktivita, efektivita a výkonnosť, tým v dlhodobejšom horizonte aj počet pracovných miest.
Ak teda chceme mať zdravý a prosperujúci trh, je dôležité rešpektovať princíp neobmedzovanej konkurencie. To znamená podporovať voľný vstup a výstup z trhu, minimalizovať regulácie a selektívne výhody a umožniť subjektom súťažiť na základe kvality a inovácií. Len tak môžeme dosiahnuť lepšie výsledky pre nás všetkých.
Princíp ekonomickej hodnoty a nákladov obetovanej príležitosti
V ekonomických procesoch má každá vec svoju hodnotu, a preto nič nie je úplne zadarmo. Za tovar alebo službu vždy niekto platí, buď priamo alebo nepriamo. V praxi často narazíme na deklarácie o "bezplatnosti", čo je populárne, ale často založené práve na obyčajnom nepochopení tohto princípu. Keď sa niečo považuje za bezplatné, vytvára sa ilúzia, že za danú službu alebo podporu nie je potrebné platiť. Avšak finančná záťaž sa v skutočnosti prenáša na iných v spoločnosti, ktorí musia zaplatiť za túto službu napríklad prostredníctvom vyšších daní alebo sociálnych odvodov.
Americký ekonóm Milton Friedman tento problém vystihol tým, že „nijaký obed nie je zadarmo“ („no such thing as a free lunch“). Môžeme si iba predstaviť, koľkým všetkým politikom význam tejto vety unikol pri ich planých sľuboch takej či onakej veci zadarmo, prípadne pri sľube kúzelnej finančnej dotácie, ktorú ľudia dostanú “len tak” bez toho, aby ju zaplatil niekto iný.
A keď už teda vieme, že každá vec má svoju hodnotu, mali by sme aj vedieť, že k vymedzeniu hodnoty existujú rôzne prístupy – väčšinou sa uvádza objektívny a subjektívny.
Čo to však znamená?
Objektívny prístup hodnotu odvádza od nákladov, práce a produktivity. Je to klasický prístup zväčša ľavicových mysliteľov po vzore Karla Marxa, ktorí tvrdia, že hodnota nejakého výrobku alebo služby závisí od práce, ktorá do nej bola vynaložená.
Čo tu však zlyháva?
Tento prístup je skrátka obmedzený, pretože hodnota nie je univerzálne merateľná. Hodnotu veci určuje spotrebiteľ. Ak sa niekto niekoľko dní natrápi na niečom, čo skrátka nikto nechce, s “hodnotou” danej veci úsilie výrobcu žiaľ nepohne.
Naopak, subjektívny prístup k hodnote sa zameriava na správanie jednotlivca, konkrétne spotrebiteľa. Hodnota je určená subjektívnym pridelením hraničnej užitočnosti jednotlivcom, čo je základom samotnej teórie hraničnej užitočnosti.
V súčasnej ekonómii je akceptovaný a všeobecne používaný práve subjektívny prístup k hodnote. S ním súvisí aj koncept nákladov obetovanej príležitosti, ktorý bol vyvinutý konkrétne Friedrichom von Wieserom. Náklady obetovanej príležitosti predstavujú konkrétne hodnotu stratenej (druhej preferovanej) možnosti, ktorú jednotlivec obetuje pri rozhodovaní – jednoducho povedané – čo jednotlivec získa a čo naopak stratí ak nevyužije danú príležitosť. Týmto konceptom sa zdôrazňuje, že tvorba hodnoty vychádza z rozhodovania medzi dosiahnutou a obetovanou hraničnou užitočnosťou ekonomického statku.
Keď sa teda rozhodujeme medzi rôznymi možnosťami, obetujeme niečo iné, čo má pre nás hodnotu. Nič nie je výhra alebo prehra – každé rozhodnutie je o tom, že niečo stratíme v mene zisku dačoho iného. A vzniknutá hodnota sa odvíja od toho, aká užitočná je pre nás jedna možnosť v porovnaní s druhou. Rozhodnutie, ktoré robíme, je teda výsledkom toho, aká hodnota je pre nás najvyššia a čo sme ochotní obetovať za dosiahnutie tejto hodnoty.
Princíp ekonomickej hodnoty a nákladov obetovanej príležitosti je dôležitý predovšetkým pre pochopenie toho, ako funguje ekonomika a prečo nie sú zadarmo nie len obedy, ale aj čokoľvek iné. Je to tiež užitočný nástroj pri rozhodovaní sa medzi rôznymi alternatívami a pri hodnotení nákladov a prínosov pri rôznych ekonomických činnostiach.
Záver
Takže, preskúmali sme si samotnú definíciu ekonómie, niektoré základné ekonomické pojmy ako aj niekoľko základných princípov ekonómie, ktoré nám pomáhajú porozumieť fungovaniu ekonomických procesov a rozhodovaniu jednotlivcov.
Koniec koncov, ekonómia nie je iba nudnou poučkou či vedou s pár čísielkami a grafíkmi, pri ktorej treba premýšľať na siahodlhých hodinách s ukecaným pánom profesorom. Ekonómia a obzvlášť ekonomické myslenie je uplatniteľná v každodennom živote a je to v prvom rade niečo, čo je nevyhnutné kultivovať v spoločonsoti, ktorá je od zdravého rozumu úmyselne odťahovaná tým, že sa necháva zdrogovávať rečami populistov a lobbystov, ktorí by boli najradšej, ak by ľudia nejakej ekonómii vôbec nerozumeli.
Ak vám akákoľvek časť tejto série v niečom čo i len trochu zmenila pohľad na vec a objasnila zákutia štátneho rozpočtu, politiky a individuálneho rozhodovania, považujem to za úspech.
V búrke neustále sa opakujúcich planých sľubov a od pohľadu hlúpych, no politicky úspešných sloganov, je viac ako vhodné pamätať si hlavne to, že neexistuje nič ako “obed zadarmo” a že ekonomické interakcie sú ďaleko efektívnejšie ak sú riadené trhom a cenovými mechanizmami, než centrálnym plánovaním. A samozrejme, ak chceme dosiahnuť ekonomickú prosperitu, mali by sme v prvom rade rešpektovať individuálne rozhodnutia a vlastnícke práva a nezanedbávať dôležitosť trhovej súťaže a konkurencie. Niečo také bude konkrétne pre Slovenskú republiku veľkou politickou výzvou.
