Áno, je to pravda. A určite ste ten graf už niekde po internetoch zachytili. A o čo ide? Nuž, Rusko malo podľa predbežných odhadov v roku 2023 vyššý rast HDPčka ako ktorýkoľvek zo 7 najvyspelejších štátov sveta, označovaných aj ako “G7”.
Ak niekoho pri tejto informácii zamrazí, prípadne sa horko-ťažko zamýšľa nad tým, o akú štatistickú vylomeninu sa môže jednať, tak práve toto je ten najvhodnejší moment na to, aby sme si v tomto tak-trochu ekonomickom článku vysvetlili, čo je a čo naopak nie je HDP.
Pre začiatok je vhodné tak trochu opomenúť to, že ruská ekonomika prakticky rastie z nízkeho základu. Ale pre tých, ktorí nevedia o čom to hovorím, aspoň zmienim, že od roku 2008 ruská ekonomika prakticky nerastie (a z nuly sa vždy zrýchľuje ľahšie ako zo stovky).
Podľa ekonomického inštitútu INESS, ktorý vydal tieto dva grafy, by však zaujímavá situácia nastala až vtedy, ak by sme do grafov pridali dve krajiny – a to práve Ukrajinu v roku 2023 a Nemecko v roku 1944. Ukrajina, ktorá sa v roku 2023 ocitávala prakticky pod každodennou paľbou, bombardovaním a okupovaním pätiny svojho územia, sa dočkala rastu HDP v hodnote 4,9 %. Nemecko v roku, keď sa Adolf Hitler nervózne triasol v bunkroch a z oboch strán ho tlačili spojenecké armády, malo rast HDP 2,6 %. Ako je niečo také vôbec možné?
Nuž, väčšina ľudí má o HDP z nejakého dôvodu veľmi magickú predstavu ako o nejakom absolútnom garante životnej úrovne. Koniec koncov, rast HDP nám však iba peniazmi meria, o koľko viac vyrobila ekonomika tovarov a služieb oproti minulému roku. Nehovorí nám, aké presne sú to tovary a služby. Môže to byť školstvo a zdravotníctvo, no môžu to byť aj zbrane, tanky, drony a iné „služby obrany“. Každý vystrelený granát a každý naverbovaný vojak prispieva k HDP.
A čo je hlavné, zvyšovanie HDP môže dokonca viesť k znižovaniu životnej úrovne. Podľa slovenského ekonóma Juraja Karpiša je dobrým príkladom tohto efektu napríklad to, ak “nejaký politik zamestná na úrade celú svoju rodinu, ktorá bude počas pracovnej doby iba popíjať kávičku a nerobiť prakticky nič”. Ak politik svojej rodine zaplatí, tak tým nepochybne zvýši HDP, no zároveň zníži životnú úroveň v danej krajine. A podobných príkladov môže byť nespočet. Netreba na to iba zbrane a lenivých úradníkov. Tento nešťastný efekt môžeme nájsť prakticky všade, kde štát plytvá zdrojmi v mene udržania akokoľvek nezmyselnej činnosti – bez ohľadu na to, či je daná činnosť zastrešená pod “špeciálnou operáciou”, všemocnou kontrolou kávičkujúcich úradníkov nad podnikateľmi, či nemocnicou Rázsochy v štýle “zaplaťme stavbárom aby vykopali a zase zakopali jamu”. Niektoré prípady takéhoto plytvania sú možno vtipné, no iné zas naopak veľmi smutné a ich priamym dôsledkom sú mimo utopeného bohatsva aj zmarené ľudské životy.
Sám Juraj Karpiš takto vytvorené HDP nazval “utopeným HDP”.
Vojnová ekonomika ako taká je podľa mňa “utopeným HDP na steroidoch”. Vojna je fiškálny stimul, kedy štát vytvorí veľký dopyt po zbraniach a vojakoch. To vidíme aj na dátach. Rusko míňa na vojnu tretinu rozpočtu, nepriamo cez subvencie do priemyslu ešte o niečo viac.
Takéto výdavky sú však len spotrebou, ktorej udržateľnosť závisí od schopnosti štátu takúto spotrebu (dlhodobo) financovať. Nie je to rast, ktorý plodí ďalší rast. Na taký rast sú totiž potrebné kapitálové investície, nie spotreba zdrojov (ľudia z kryptosveta tomuto systému “spotreby” za účelom zdanlivého rastu zas hovoria “FIAT”).
Mimo to sa tu dostávame k ďalšiemu dôležitému faktoru. Rast HDP nám za žiadnych okolností nepovie nič o tom, v akom stave je kapitál v krajine. Nepovie nám, či v krajine žijú ľudia mimo hlavného mesta v dobe kamennej, či majú čo jesť, alebo či neumierajú na infekcie a či nepijú vodu z hrdzavých potrubí. Neukáže nám ani to, či sa spotrebovala zásoba zbraní, ktorá sa hromadila v skladoch prakticky od čias Stalina.
Celý tento smrtiaci cyklus utopeného HDP si môžeme predstaviť na pár príkladoch. Zapálená ruská rafinéria sa prejaví v národnom účtovníctve na jednej strane ako mínusová položka (pokles HDP kvôli prerušenej výrobe), na druhej strane aj ako plusová položka (nárast HDP kvôli oprave rafinérie). Výsledok môže byť aj nárast, aj pokles HDP. Zničený ukrajinský panelák predstavuje nárast HDP kvôli likvidácii trosiek, ale žiaden pokles, pretože národné účtovníctvo nezachytáva prerušenie „výroby“ služieb bývania v tomto paneláku. Zničená neskolaudovaná rúra Nord Streamu neznamená ani nárast HDP (neopravuje sa), ani pokles HDP (ešte nič nevyrábala). Áno, tak veľmi povrchné metrikum HDP v skutočnosti je.
Tri príklady zničeného kapitálu a tri rôzne efekty na HDP. Preto mohlo mať Nemecko v roku 1944 rast HDP a zároveň totálne zdevastovanú krajinu. Výroba Tigrov a Messerchmittov HDP zvyšovala, ale horiace obytné štvrte Berlínu ho neznižovali.
Francúzsky ekonóm Fréderic Bastiat tento efekt popísal už v roku 1850 vo svojej eseji “Čo je a čo nie je vidieť” a nazval ho “Klamom rozbitého okna”. V stručnosti na príklade rozbitia okna zdôrazňoval nesprávnosť názoru, na základe ktorého si mnoho z nás myslí, že zničenie a následné výdavky na obnovu poškodeného tovaru (rozbitia okna) môžu viesť k čistému ekonomickému prínosu pre spoločnosť (odmena pre opravára okien). Namiesto toho tento omyl odhaľuje, že zjavné pozitívne vplyvy – ako napríklad vytvorené pracovné miesta pre opravárov – sú kompenzované neviditeľnými nákladmi vrátane straty produktivity, presunu zdrojov z hodnotnejších investícií a zníženia spotreby iných tovarov a služieb.
Z tohto vyplýva hneď niekoľko vecí. Rusko zažilo odliv zahraničného kapitálu a know-how, stratilo dôležité trhy najmä v energetike a presmerovalo veľkú časť zdrojov na výrobu a dovoz vojenského materiálu, ktorý obratom končí zamýšľaným aj nezamýšľaným výbuchom. Z Ruska sa tak stáva ekonomika rozbitých okien a takáto ekonomika nemá perspektívu. Ekonomika Európy je aktuálne 12-krát väčšia, ako ekonomika Ruska.
Zároveň však platí, že takáto ekonomika rozbitých okien bude pôsobiť pomaly a dlhodobo. Na schopnosť produkovať zbrane bude pôsobiť v podobe nižšej kvantity aj kvality zbraní, čo môže byť užitočné z hľadiska schopnosti Európy brániť sa v potenciálnom budúcom konflikte. Určite to však nebude rozhodujúcim efektom pre schopnosť viesť aktuálnu či budúcu vojnu. Koniec koncov, spriaznený Irán žije v ekonomickom utrpení už 50 rokov, keďže súčasné HDP na obyvateľa je tam rovnaké, ako bolo na konci 80. rokov. No z vojnových ambícií to Iránu pritom ani náhodou neubralo…
Tento článok by som rád venoval pamiatke Alexeja Navaľného, ktorý svoj život zasvätil práve boji proti Putinovmu skorumpovanému režimu a proti vojnovej ekonomike. Hrdina zomiera len raz, ale zbabelec tisíc razy pred vlastnou smrťou.
