Podobné názory na nás neustále vyťahujú rozliční ľavicoví politici, či už sa jedná o ceny potravín, vzdelanie alebo zdravotníctvo.
Osobne súhlasím s tým, že ekonomický a hospodársky rast (a rovnako tak aj celospoločenský blahobyt) je možný jedine vtedy, ak sú služby dostupné naozaj všetkým – a teda aj tým najchudobnejším. Ako to však už býva nie len v radoch voličov ale aj v radoch politických kruhov, ľudia často podliehajú “ilúzii bezplatnosti”. Myslia si, že môžu finančné prostriedky prerozdeliť tak aby ich nikto neznášal a v konečnom dôsledku umožnili chudobným ľuďom prístup k lacným službám.
Z radov ľudí zastávajúcich takéto názory sa pritom môžeme stretnúť s argumentom o zlyhaní dostupnosti “trhového zdravotníctva” a to konkrétne zdravotníctva v USA, ktoré je podľa nich nefunkčné a predražené.
Samozrejme, s nefunkčnosťou a predraženosťou amerického zdravotníctva majú títo ľudia úplnú pravdu. Opäť im však uniká to čo nie je vidieť. A nie je tým nič iné než to, že práve americké zdravotníctvo je dokonalým príkladom “fašistického” zdravotníctva, ktoré vzniklo zo semienka politického lobbingu, pričom v ňom všetky sociálne reformy týkajúce sa dostupnosti služieb pre chudobných celú situáciu akurát tak zhoršili.
V tejto dvojdielnej sérii článkov si vysvetlíme malú lekciu z histórie a pozrieme sa na to, ako by zdravotníctvo vyzerať nemalo. A taktiež – prečo by nám mala v hlave svietiť červená kontrolka vždy, keď chce politik zasahovať do trhu s tým, že hovorí niečo o “dostupnosti” a “bezplatnosti”.
V prvom dieli sa konkrétne pozrieme na to, kde môžeme nájsť počiatky amerického zdravotníctva a Americkej lekárskej asociácie (AMA) ako aj na to, kde môžeme nájsť paralely medzi históriou a súčasnosťou nielen v USA, ale prakticky aj v celom svete.
Počiatky
16. apríla 1910, dokončil prezident Carnegieho nadácie Henry Prichett takzvanú Flexnerovu správu.
Žiadny iný dokument nemal taký významný vplyv na americké zdravotníctvo. Tento dokument odštartoval cestu k jeho zdevastovaniu, ktorá napr. v roku 2010 viedla k (posmešne nazvanému) zákonu o ochrane pacientov a dostupnej starostlivosti (Patient Protection and Affordable Care Act – PPACA), známemu aj ako "Obamacare".
Flexnerovu správu však môžeme presne pochopiť iba v kontexte, ktorý k nej viedol.
Voľný trh so zdravotnou starostlivosťou sa v Spojených štátoch prekvapivo nezačal v roku 1776 spolu s revolúciou. V rokoch 1830 až 1850 boli licenčné zákony a nariadenia zavedené v koloniálnom období vo všeobecnosti zrušené alebo ignorované. Dôvodom bola rastúca popularita eklekticizmu (1813) a homeopatie (1825) v porovnaní s hlavným prúdom medicíny (alopatiou), ktorá v tom čase zahŕňala napríklad používanie “púšťania si žilou” a vysokých injekčných dávok kovov a kovových zlúčenín s obsahom ortuti a antimónu.
Eklektici kládli dôraz na prírodné liečivá, odpočinok na lôžku a parné kúpele, zatiaľ čo homeopati zdôrazňovali používanie rôznych liečiv v malých dávkach (aby sa telo podľa možnosti uzdravilo samo), zlepšenie stravy a hygieny a redukciu stresu. To najhoršie, čo tieto liečby priniesli, boli prakticky iba alergické reakcie alebo nezlepšený stav. Nie je teda prekvapujúce, že ľudia vtedy dávali prednosť týmto metódam pred strašným krvácaním a kovovými injekciami alopatickej medicíny, ktoré zabíjali veľké množstvo pacientov.
V roku 1860 vykonávalo v Spojených štátoch lekársku prax viac ako 55 000 lekárov, čo bol v tom čase jeden z najvyšších počtov lekárov na obyvateľa na svete (približne 175 lekárov na 100 000 obyvateľov). V roku 1870 bolo v Spojených štátoch približne 62 000 lekárov, z toho asi 5 300 homeopatov a 2 700 ekleziológov. Výuka lekárov bola početná a lacná a prijatie na väčšinu uznávaných škôl nebolo nijak obzvlášť náročné. Väčšina škôl bola v súkromnom vlastníctve. Licencie na vykonávanie praxe neboli potrebné ani vymáhané a ordináciu si mohol otvoriť prakticky ktokoľvek.
Tak ako je mýtický hollywoodsky portrét amerického "Divokého západu" miestom, kde sa obyvatelia jednotlivých miest navzájom zabíjajú v každodenných prestrelkách, aj obdobie voľného trhu v oblasti zdravotníctva v Amerike je skreslené ako obdobie, keď boli mestá zaplavené potulnými šarlatánmi predpisujúcimi nebezpečné liečebné postupy, ktoré zabíjali občanov po tisícoch. Tento mýtus pritom skonštruovala organizovaná mainstreamová medicína, ale ako už bolo uvedené, bola to v tom čase práve mainstreamová medicína, ktorá zabíjala veľké množstvo ľudí za púšťanie žilou a vpravovanie ťažkých kovov do tela, nie homeopati a eklektici. A presne to je dôvodom, prečo si vyžadovalo veľa času a úsilia, aby si akýkoľvek liečiteľ získal všeobecne uznávanú dôveru typickej americkej komunity 19. storočia. Verejnosť masovo slepo hltajúca hadí jed, ktorý si vzala zo špinavého cestovného vreca karnevalového stanu, je pritom čistou legendou.
Hoci eklektici a homeopati v tom čase tvorili len 13 % všetkých lekárov, spôsobili alopatom značné straty na príjmoch. Alopati sa začali organizovať na úrovni štátov, aby využili donucovaciu moc vlády nielen na brutálne obmedzenie (ak nie priamo zákaz) eklektikov a homeopatov (a škôl, ktoré ich vyučovali), ale aj na obmedzenie celkového počtu praktizujúcich alopatov s cieľom výrazne zvýšiť svoju prestíž a príjem.
Americká lekárska asociácia
Americkú lekársku asociáciu (AMA) založil už v roku 1847 Nathan Smith Davis. Davis pracoval v lekárskej spoločnosti v New Yorku a zaoberal sa udeľovaním licencií a vzdelávaním. Hoci zámienkou boli vždy prísnejšie normy, ktoré mali viesť k účinnej liečbe, Davisovi išlo pri všetkej úcte skôr o zavrhnutie pokroku. Nebolo preto prekvapujúce, keď sa Davisovi v roku 1870 podarilo úspešne zakázať ženám a černošským lekárom stať sa členmi AMA.
AMA v roku 1904 vytvorila Radu pre lekárske vzdelávanie ako nástroj na umelé obmedzovanie vzdelávania. Konflikt záujmov AMA bol však až príliš zjavný.
Práve vtedy zasiahol Abraham Flexner a Carnegieho nadácia. Flexnerov starší brat Simon bol riaditeľom Rockefellerovho inštitútu pre lekársky výskum a odporučil svojho brata Abrahama na pozíciu v Carnegieho nadácii. Abrahamovo prijatie tejto úlohy bolo dokonalou symbiózou ich záujmov. Carnegieho túžbou bolo rozvíjať sekularizmus prostredníctvom univerzitného vzdelávania, a preto považoval program AMA pre tento cieľ za priaznivý. Rockefellerovi sponzori boli spriaznení s výrobcami alopatických liekov a mali odpor k súkromným školám, ktoré nemohli byť kontrolované nadáciami ovplyvňovanými vládou. Nakoniec sa AMA dostala do popredia v Carnegie.
Abraham Flexner nielenže nikdy nebol alopatickým lekárom, ale nebol ani všeobecne známou autoritou na poli vzdelávania, nehovoriac o tom, že až do svojho vstupu do Carnegie nikdy nenavštevoval lekársku školu. V skutočnosti bola jeho správa už napísaná, keďže išlo v podstate o nepublikovanú správu AMA o lekárskych školách v Spojených štátoch z roku 1906. Flexner mal navyše za spolupracovníka AMA N. P. Colwella, ktorý mal zabezpečiť, aby inšpekcia dospela k vopred dohodnutým záverom. Následne Flexner strávil určitý čas v ústredí AMA v Chicagu, kde pripravoval svoju časť práce.
Napriek týmto škandalóznym podmienkam, za ktorých bola správa vypracovaná, ju štátne lekárske rady a zákonodarcovia použili ako základ pre zatvorenie lekárskych fakúlt. Za Flexnerových čias existovalo 166 lekárskych fakúlt, kým v roku 1940 ich bolo už len 77, čo predstavovalo 54 % pokles. Väčšina malých vidieckych škôl bola zatvorená a len dve černošské školy mohli zostať otvorené.
V roku 1963, napriek technologickému pokroku a obrovskému nárastu dopytu, bol dôsledkom tejto správy počet lekárov na 100 000 obyvateľov Spojených štátov znížený na 146, teda na rovnakú úroveň ako v roku 1910. Z približne 375 000 lekárov v roku 1977 bolo len 6 300 černochov, teda 1,7 %.
Zatiaľ čo sa príjmy a prestíž lekárov dramaticky zvýšili, objem práce tiež. Dolinsky a Brune vo svojej práci (1994) píšu, že v čase vzniku AMA boli lekári čisto nižšou strednou triedou s príjmom okolo 600 dolárov ročne. Do roku 1900 sa zvýšili na približne 1 000 dolárov. Po Flexerovej správe príjmy prudko vzrástli, takže v roku 1928 štúdia AMA zaznamenala priemerný ročný príjem, ktorý bol (na tú dobu) neuveriteľných 6 354 USD.
Dokonca aj počas veľkej hospodárskej krízy zarábali lekári štyrikrát viac ako priemerný robotník.
Prieskum Forbes z roku 2023 pritom uvádza uvádza medián platov rodinných lekárov (dolná hranica) 126 470 USD ročne pričom horná hranica činí viac ako pol milióna dolárov.
Tieto čísla sú pre priemerného Američana ohromujúce aj v relatívne priaznivých hospodárskych časoch.
Okrem toho cyklická nezamestnanosť, ktorá pri depresii alebo recesii vyhadzuje pracovníkov z práce takmer v každom odvetví, sa po prijatí Flexerovej správy stala prakticky neexistujúcou.
Ani Flexer však nedokázal zrušiť zákony ekonomiky – objem práce v niektorých oblastiach vyráža dych a niektorí lekári dokonca neprijímajú nových pacientov.
Niektorí lekári primárnej starostlivosti sú obsadení na dobré dva mesiace dopredu, a ak nemáte nejakú protekciu, aby ste sa tam dostali, alebo si nezaplatili za lepšiu starostlivosť, vaša alternatíva v prípade núdze je rovnaká, ako keby všetci ostatní odišli na víkend: čakárne, kde čakáte celé hodiny, alebo prechádzky, kde na nástenke vidíte meno jedného alebo dvoch lekárov, ale na ošetrenie čakáte veľmi dlho.
Nepripomína vám to náhodou niečo? Tento efekt pozná pravdepodobne každý Slovák, ktorý si u svojho lekára “odsedel” dlhé hodiny. Centrálne rozhodovanie bude skrátka vždy viesť k dlhým čakacím dobám a k obmedzeniu voľby poskytovateľov starostlivosti. Bez ohľadu na to, v akom historickom období a v akej krajine je zavedené.
Zdroje
Internetové zdroje
https://www.forbes.com/advisor/in/education/doctor-salary-in-us/
https://www.wsj.com/articles/SB10001424052702304506904575180331528424238
https://www.heritage.org/testimony/laying-the-groundwork-universal-health-care-coverage
Knižné zdroje
Goodman, John C. The Regulation of Medical Care: Is the Price Too High? Washington: Cato, 1980. Viz také Patient Power, str. 159.
Dranove, David. Code Red: An Economist Explains How to Revive the Healthcare System Without Destroying It. Princeton, 2008. str. 61.
Goodman a Musgrave, str. 145.
Flexner, Abraham. 'Medical Education in the United States and Canada: A Report to the Carnegie Foundation for the Advancement of Teaching.' Bulletin IV. Carnegie, 1910
Chaillé, Stanford E. 'The Medical Colleges, the Medical Profession, and the Public.' New Orleans Medical and Surgical Reporter, květen 1874, str. 818–19.
