Anarchokapitalizmus, často označovaný skratkou "ancap", alebo “ankap”, je pre mnohých kontroverzným a radikálnym politickým a ekonomickým smerom. Vyznačuje sa absenciou štátnej moci a dôrazom na trhové sily a individuálnu slobodu.
Anarchokapitalizmus v skratke spočíva v presvedčení, že všetky formy násilia a nútenia by mali byť vylúčené zo spoločnosti a nahradené dobrovoľnými dohodami a trhovými mechanizmami. To znamená, že by nemala byť žiadna štátna moc, ktorá by regulovala, vyberala dane, alebo inak zasahovala do ekonomiky. Zdôrazňuje sa, že jedinou legitímnou formou moci by mala byť ochrana osobnej slobody a vlastníctva.
Centrálne Plánovanie a Ekonomická Kalkulácia
Jedným z hlavných argumentov anarchokapitalizmu je to, že centrálny plán, či už vo forme socialistického hospodárstva alebo inej silnej regulácie trhu, nemôže efektívne alokovať zdroje a riešiť hospodárske otázky. Táto myšlienka je inšpirovaná slávnym článkom rakúskeho ekonóma Ludwiga von Misesa z roku 1920 s názvom "Economic Calculation Problem as a critique of socialism".
Mises argumentoval, že v centrálnom plánovaní je nemožné efektívne určiť ceny a alokovať zdroje, pretože v ňom neexistuje žiadna skutočná trhová konkurencia a mechanizmy, ktoré by umožnili zisťovanie preferencií spotrebiteľov a hodnotu tovarov a služieb. Bez trhových cien a trhových mechanizmov skrátka nie je možné vedieť, čo vyrábať, ako to vyrábať a pre koho to vyrábať.
Anarchokapitalisti tvrdia, že v decentralizovanom systéme, kde by boli trhy a dobrovoľné dohody boli základnými atribútmi fungovania spoločnosti, by mechanizmus na stanovenie cien a alokáciu zdrojov existoval výhradne na základe individuálnych preferencií. Podľa nich by práve takýto systém viedol k efektívnemu využívaniu zdrojov a lepšiemu uspokojovaniu potrieb spoločnosti.
Aj keď sa nič také ako anarchistická politika viesť nedá, anarchokapitalizmus vie byť zaujímavým ekonomickým systémom a filozofickým smerom práve z hľadiska ekonómie – to, v čom si ide ruka v ruke s libertariánmi a myšlienkou zoštíhlovania štátu ako takej je totiž práve nemožnosť ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní.
A práve v tejto sérii článkov si prepojíme libertariánov, klasických ekonómov, anarchokapitalistov a dôležitosť zoštíhlovania štátu pri hospodárskom raste a ekonomickej prosperite. Poďme teda na to!
Fenomén, ktorým sa zaoberá tento článok našej série, sa nazýva "nemožnosť ekonomickej kalkulácie v centrálnom plánovaní". Keďže ide o jednu z najzásadnejších otázok, na ktorej sú založené mnohé tézy nielen anarchokapitalizmu, ale aj libertariánstva a myšlienky zoštíhľovania štátu ako takej, rozhodol som sa túto kapitolu trochu rozšíriť.
Hypotetickí plánovači a hypotetické hierarchie
Predstavte si centrálne plánovanú spoločnosť a jej vládu, ktorú môže tvoriť jednotlivec alebo aj skupina. Pokiaľ táto spoločnosť nie je na veľmi primitívnej úrovni technologického rozvoja, nemožno považovať za reálne, aby títo vládcovia rozumeli všetkým oblastiam ľudskej činnosti, ktorými sa zaoberajú ich poddaní. Musia preto nevyhnutne vytvoriť hierarchickú štruktúru jednotlivcov, ktorú si možno predstaviť ako pyramídu, ktorej základňu tvoria napríklad robotníci, nad ktorými sú ich nadriadení, nad ktorými sú ich nadriadení – a tak ďalej až po vládu, ktorá je na samom vrchole.
Aby sme ukázali, že problém centrálneho plánovania spoločnosti je absolútne fatálny aj v absolútne ideálnych (nedosiahnuteľných) podmienkach, predpokladajme pre všetky úvahy v tejto kapitole, že všetci členovia danej spoločnosti sú bezvýhradne čestní, za každých okolností uprednostňujú blaho celku pred svojím vlastným, nikdy nekradnú a na srdci im neleží nič iné ako budovanie lepšieho zajtrajška, pre ktorý budú pracovať od svitu do mrku. Veľmi často sa tvrdí, že centrálne plánovanie nefunguje práve preto, že ľudia nemajú uvedené vlastnosti, ale v tomto článku si ukážeme, že aj keby ich mali, centrálne plánovanie by stále zostalo žalostne neefektívnym spôsobom riadenia spoločnosti.
Zo všetkých tisícov a miliónov zdrojov, ktoré treba koordinovať a rozdeľovať, sa zameriame na jeden jediný – platina. Tento striebornobiely kov má vďaka svojim pozoruhodným vlastnostiam mnoho možností využitia. Ak odhliadneme od toho, že sa používa na výrobu chirurgických nástrojov, chemického riadu, zubných náhrad a liekov, ktorými sa tu nebudeme zaoberať, existuje množstvo ďalších využití, z ktorých sa zameriame len na výrobu katalyzátorov a chemických reaktorov; predpokladajme, že v našej centrálne riadenej krajine existujú nejaké automobilky a veľmi rozvinutý chemický priemysel.
V súlade s východiskovými predpokladmi predpokladajme, že všetky príslušné pozície sú obsadené špičkovými odborníkmi, ktorých cieľom nie je nič iné ako blaho spoločnosti. Chemik vie a dokáže presne opísať výhody a nevýhody jedného reaktora s platinovými súčiastkami oproti druhému. Na druhej strane konštruktér katalyzátorov rozumie a vie vysvetliť všetky výhody a nevýhody použitia platiny. Obaja tieto závery oznamujú svojim nadriadeným, ktorí im vo všetkých ohľadoch rozumejú, pretože sú tiež odborníkmi na slovo vzatými. Vypočítajú teda, koľko platiny potrebujú pre celé svoje odvetvie, a požiadajú o ňu. Predpokladajme však, že kovu je nedostatok, takže múdry centrálny plánovač zvolá všetkých, ktorí platinu žiadajú, a tiež osobu zodpovednú za jej výrobu (samozrejme, v reálnom svete to bude fungovať úplne inak, ale tu pre jednoduchosť predpokladáme ideálne podmienky bez klientelizmu, ignorancie a podobne).
Ako bude takéto stretnutie pravdepodobne prebiehať? Nesmieme zabúdať, že ide o centrálne plánovanú spoločnosť, v ktorej neexistujú trhové ceny. Takže sa všetci stretnú, žiadatelia vysvetlia, prečo potrebujú platinu – osoba zodpovedná za jej ťažbu povie, aké zdroje sú potrebné, aby bolo platiny viac. Centrálny plánovač teraz musí prijať rozhodnutie; ale ako? Aké faktory by mal vôbec zahrnúť? Ak by bolo jasné, koľko chemických reaktorov a katalyzátorov je "potrebných", mohol by aspoň zistiť, kde je použitie náhrady lacnejšie. Ale táto "potreba" závisí okrem iného od toho, aké drahé bude konečné riešenie; čím je konštrukcia katalyzátora zložitejšia, tým je pravdepodobnejšie, že sa ich oplatí mať menej a použiť iné súčiastky, či iné dopravné prostriedky (nehovoriac o tom, že tu vstupujú do hry želania miliónov spotrebiteľov, ktorí často ani nevedia, čo chcú, kým to sami nevyskúšajú). Je tiež možné zvýšiť výrobu, ale to stojí iné zdroje, pre ktoré samozrejme existuje mnoho iných využití; jeden problém súvisí s druhým. A to všetko je len začiatok, pretože aj samotná platina sa dá ešte využiť napríklad v medicíne, v leteckom priemysle, niektorí z nej chcú vyrábať hodinky a podobne; predovšetkým však treba robiť podobné rozhodnutia nielen pre jeden kov, ale pre každý z množstva zdrojov.
Niekto by mohol namietať, že centrálny plánovač môže celý problém vyriešiť stanovením cien jednotlivých statkov. Ceny sú však výsledkom trhových procesov; potom odrážajú nedostatok zdrojov a ľudské preferencie. Ak ich stanovíme ľubovoľne, uvedenému problému sa nevyhneme, len ho presunieme inam; v súvislosti s tvorbou cien sa totiž vyskytnú podobné problémy ako v predchádzajúcom odseku, pretože v tomto procese sa aj tak musí porovnávať relatívna vzácnosť všetkých statkov. Ďalším zásadným problémom ľubovoľného stanovovania cien je, že stav sveta sa neustále mení a proces tvorby cien by mal byť vo svojej podstate dynamický a nekonečný.
Na druhej strane trh dokáže tieto problémy riešiť spontánne, keďže ceny stanovujú samotní obchodujúci jednotlivci v snahe maximalizovať svoj zisk; celý proces je veľmi robustný, reaguje na zmeny v čase, odráža preferencie všetkých účastníkov trhu a vzácnosť zdrojov. Všetky opísané rozhodnutia potom neprijíma žiadna centrálna autorita, ale všetci kupujúci, predávajúci, výrobcovia, spotrebitelia, zamestnanci a zamestnávatelia. Ak voľný trh nie je nijako narušený (napr. štátnymi zásahmi), potom maximalizácia zisku každého jednotlivca je rovnocenná s maximalizáciou jeho príspevku spoločnosti. Prečo? Pretože na jednej strane poskytovanie najžiadanejších služieb znamená najvyšší príjem a na druhej strane znižovanie nákladov znamená úsporu vzácnych zdrojov, ktoré potom môžu využiť ostatní.
Často sa stretávame s námietkou, že aj gigantické korporácie sú centrálne plánované, čo by malo byť dôkazom, že centrálne plánovaná korporácia by mohla fungovať rovnako. Rozdiel je však v tom, že aj veľmi veľká korporácia sa môže orientovať v trhovom prostredí pomocou cien. Môže byť vnútorne rozdelená na divízie a oddelenia, takže výsledky ich činnosti sa dajú prepočítať na peniaze, ktoré môžu slúžiť ako kľúč k alokácii obmedzených zdrojov. Ak je hospodárstvo ako celok centrálne plánované, takúto možnosť nemá, pretože trhové ceny vznikajú výlučne neregulovanou interakciou slobodných (centrálne neriadených) jednotlivcov. Spomínaná korporácia sa teda riadi vonkajšími cenami; ak je však celá spoločnosť centrálne riadená, túto možnosť stráca. Napriek tomu, ak by sa súkromný subjekt rozrástol do veľkosti štátu na nejakom území a stal by sa dominantným hráčom v toľkých oblastiach, čelil by rovnakým problémom – rozhodujúce je, že pokiaľ ľudia môžu odmietnuť jeho služby, môže z podnikania vypadnúť a uvoľniť miesto efektívnejším konkurentom. V prípade štátu je to nepravdepodobné, pretože daňoví poplatníci nemajú na výber.
Kompromisy, kompromisy, kompromisy...
Prevažná väčšina štátov je samozrejme riadená určitou kombináciou alebo kompromisom medzi voľným trhom a centrálnym plánovaním, ale je dôležité si uvedomiť, že vyššie uvedené závery platia pre každú oblasť ľudskej činnosti, takže ak si štát uzurpuje nejaké odvetvie, nevyhnutne tým zavádza neefektívnosť. Čím väčšiu časť trhu teda štát kontroluje alebo reguluje, tým viac sa prejavia centrálne neriešiteľné problémy, o ktorých sa hovorí v tomto článku.
Na záver by som chcel zdôrazniť, že hľadanie najrôznejších kompromisov medzi voľným trhom a centrálnym plánovaním vedie len k tomu, že čím viac je odchýlok od nedeformovaného trhu, tým citeľnejšie klesá efektívnosť spoločnosti ako celku. A ak kvôli tomu požiadame o pomoc vládu, ocitneme sa v začarovanom kruhu – čím horšie to je, tým viac voláme po štátnych zásahoch, čo spôsobuje, že sa situácia ešte zhoršuje.
