Diskusia o neutralite Slovenska sa v poslednom období stala výbušnou témou, ktorá rozdeľuje politikov, médiá a aj verejnosť. V čase, keď vojna na Ukrajine otriasa Európou a globálna bezpečnostná situácia sa vyostruje, premiér Robert Fico a predseda SNS Andrej Danko začali nahlas spochybňovať členstvo Slovenska v NATO a koketovať s myšlienkou neutrality. Táto debata však nie je len akademickou úvahou – nesie so sebou vážne ekonomické, bezpečnostné a geopolitické riziká.
Slovenská politická scéna a neutralita
V júli 2025 premiér Robert Fico hodil do politického ringu tému, ktorá okamžite rozvírila vášne. Na tlačovej konferencii vyhlásil:
„V tomto bláznivom období postavím otázku. A nesvedčala by Slovensku neutralita? Do čoho nás to, preboha, všetci ťahajú? Všetci hovoria o vojne. O akej vojne to hovoríme? To akože s kým sa ideme biť?“
Týmito slovami spochybnil nielen rastúce požiadavky NATO a EÚ na zvyšovanie výdavkov na obranu, ale aj zmysel samotného členstva Slovenska v aliancii. Fico argumentoval, že Slovensko si nemôže dovoliť vyčleniť ďalšie miliardy na “nezmyselné zbrojenie”, ktoré podľa neho slúži záujmom zbrojárskych firiem a západných veľmocí. Neutralita by podľa neho mohla ochrániť Slovensko pred “vojnovými dobrodružstvami”, ako je podpora Ukrajiny vo vojne proti Rusku či konflikty na Blízkom východe.
Tieto slová okamžite našli odozvu u predsedu SNS Andreja Danka, ktorý sa chopil príležitosti a s vervou vyzval Fica, aby nechal vypracovať analýzu nákladov neutrality.
„Ak sa Európa neodstrihne od Spojených štátov, bude znášať aj riziko vojenských dobrodružstiev USA,“ vyhlásil Danko v relácii O päť minút 12 na STVR, čím naznačil, že neutralita by mohla byť cestou, ako sa vyhnúť zatiahnutiu Slovenska do globálnych konfliktov. Danko dokonca prirovnal NATO ku “golfovému klubu”, kde sa členské poplatky neustále zvyšujú, a kritizoval plány aliancie na navyšovanie výdavkov na obranu, ktoré by podľa neho “zlikvidovali slovenskú ekonomiku”.
Na opačnom brehu stoja prezident Peter Pellegrini a opoziční politici, ktorí Ficove a Dankove úvahy označili za nebezpečnú hru s ohňom. Pellegrini, s typickou diplomatickou opatrnosťou, reagoval:
„Neutralita by v prípade Slovenska bola pravdepodobne iksnásobne drahšia ako naše členstvo v NATO.“
Upozornil pritom na to, že Slovensko profituje z kolektívnej obrany NATO, ktorá mu umožňuje udržiavať relatívne nízke výdavky na obranu, keďže sa môže spoliehať na kapacity spojencov. Predseda Progresívneho Slovenska Michal Šimečka bol pritom ešte ostrejší:
„Načasovanie diskusie o neutralite, ktorú chcú viesť Fico a Danko, je úplne nezmyselné.“
Podľa Šimečku je v čase vojny na Ukrajine a nestability na Blízkom východe nezodpovedné spochybňovať členstvo v NATO, ktoré zaručuje bezpečnosť Slovenska.
Dokonca aj minister vnútra Matúš Šutaj Eštok zo strany Hlas-SD dal jasne najavo, že pre jeho stranu je vystúpenie z NATO a EÚ nepredstaviteľné a prekvapivo pritom použil hlavne sociálnodemokratickú rétoriku. V relácii Politika 24 na JOJ 24 zdôraznil:
„Ľuďom by sme zrazu povedali, že nebudete mať trináste dôchodky, nebudete mať materské, nebudete mať príspevky pri ľuďoch, ktorí sú ťažko zdravotne postihnutí.“
Podľa Šutaja Eštoka by teda neutralita znamenala obrovské finančné zaťaženie, ktoré by podkopalo sociálne istoty občanov.
Prieskum agentúry AKO, zverejnený televíziou JOJ 24, pritom odhalil, že verejnosť ako taká nie je veľmi naklonená myšlienke neutrality. Až 50,6 % respondentov odmieta, aby Slovensko bolo neutrálnou krajinou, zatiaľ čo iba 30,8 % by neutralitu podporilo. Zaujímavé je, že podpora neutrality je výrazne vyššia medzi voličmi koaličných strán: 58 % voličov Smeru-SD, 67 % voličov SNS a až 70 % voličov Republiky by privítalo vystúpenie z NATO. Tieto čísla ukazujú, že debata o neutralite nie je len o bezpečnosti, ale aj o hlbokých politických a ideologických rozporoch v slovenskej spoločnosti.
Ekonomické dôsledky neutrality
Jedným z hlavných argumentov zástancov neutrality je, že by Slovensko ušetrilo na obranných výdavkoch. To znie veľmi triezvo. Ak opomenieme investíciu do obrany štátu pred agresorom, kto by predsa chcel míňať peniaze na zbrane a vojnu? Tento predpoklad však neobstojí, ak sa pozrieme na reálne čísla a príklady neutrálnych krajín.
Porovnanie výdavkov na obranu
Slovensko v roku 2024 minulo na obranu približne 2 % HDP, čo predstavuje zhruba 2,8 miliardy eur. Tieto prostriedky pokrývajú modernizáciu armády, výcvik vojakov a príspevky na spoločné projekty NATO. Generálny tajomník NATO Mark Rutte navrhuje zvýšenie výdavkov na 5 % HDP, čo by pre Slovensko znamenalo asi 7 miliárd eur ročne. Hoci je to značná suma, časť týchto peňazí by mohla ísť na duálne projekty, ako sú mosty či nemocnice, ktoré majú aj civilné využitie.
Naopak, neutrálne krajiny ako Rakúsko a Švajčiarsko musia investovať oveľa viac, aby si zabezpečili samostatnú obranu. Rakúsko v roku 2024 minulo na obranu vyše 5 miliárd eur, čo je dvojnásobok slovenského rozpočtu v pomere k HDP. Švajčiarsko, ktoré je často uvádzané ako exemplárny príklad neutrality, plánuje do roku 2030 investovať až 25 miliárd eur do modernizácie armády, vrátane nákupu 36 stíhačiek F-35A a systémov Patriot.
Minister vnútra Šutaj Eštok konkrétne odhadol, že neutralita by Slovensko stála 6 až 7 % HDP, teda približne 10 miliárd eur jednorazovo, plus ďalšie priebežné náklady. „Neutralita nie je zadarmo,“ varoval v relácii Politika 24.
Príklady neutrálnych krajín
Neutrálne krajiny v modernej Európe sú pritom skôr výnimkou než pravidlom. Neutrálnymi naďalej zostávajú malé štáty, akými sú San Maríno, Vatikán a Lichtenštajnsko. Spomedzi väčších tento status majú Írsko, Malta, Rakúsko a Švajčiarsko.
Rakúsko a Švajčiarsko napr. ukazujú, že neutralita si bohužiaľ vyžaduje robustnú armádu a vysoké investície. Rakúsko má 22 000 profesionálnych vojakov a 25 000 členov domobrany, pričom povinná vojenská služba trvá šesť mesiacov. Švajčiarsko ide ešte ďalej – s povinnou vojenskou službou pre mužov (21 týždňov) a zálohami s 150 000 vojakmi. Tieto krajiny musia financovať svoje ozbrojené sily bez podpory spojencov, čo znamená vyššie náklady na techniku, výcvik a infraštruktúru. O obmedzení osobnej slobody pre príslušníkov mužského pohlavia nehovoriac.
Slovensko však čelí opačnému problému. Začiatkom roka 2025 mala naša armáda 5 637 neobsadených miest, a záujem o vstup do ozbrojených síl je nízky – v roku 2024 bolo prijatých iba 1 800 zo 4 158 záujemcov. Aktívne zálohy sú ešte slabšie, s iba 60 prihlásenými záložníkmi. Tieto čísla jasne ukazujú iba to, že Slovensko by malo obrovské problémy vybudovať armádu schopnú samostatnej obrany bez podpory NATO. Ak by sme čísla mali navýšiť sami, museli by sme pravdepdobne siahnuť po povinnom výcviku.
Bezpečnostné riziká neutrality v kontexte vojny na Ukrajine
Niet pochýb o tom, že vojna na Ukrajine, ktorá vypukla v roku 2022, zásadne zmenila bezpečnostnú situáciu v Európe. Slovensko, ako sused Ukrajiny, je tak priamo vystavené jej dôsledkom – od prítoku utečencov po ekonomické otrasy spôsobené narušením dodávok energií. Neutralita by v tomto kontexte priniesla viac rizík než výhod.
Strata kolektívnej obrany
Členstvo v NATO zaručuje Slovensku kolektívnu obranu podľa článku 5, ktorý zaväzuje spojencov k vzájomnej pomoci v prípade útoku. Vďaka tomu sa Slovensko môže spoliehať na vojenské kapacity USA, Nemecka či Spojeného kráľovstva, bez potreby budovať obrovskú vlastnú armádu.
Neutrálne krajiny túto výhodu skrátka nemajú. Musia si samy zabezpečiť dostatočné vojenské kapacity, aby odstrašili potenciálneho agresora. Konkrétne vojna na Ukrajine ukázala, že neutrálne krajiny bez silnej armády môžu byť zraniteľné – práve preto sa Švédsko a Fínsko, donedávna neutrálne, rozhodli vstúpiť do NATO.
Geopolitické dôsledky
Neutralita by ďalej oslabila postavenie Slovenska v medzinárodnom spoločenstve. Slovensko je skrátka príliš malý hráč. Ako člen NATO a EÚ má ale Slovensko vplyv na globálne bezpečnostné a ekonomické rozhodnutia. Vystúpenie z NATO by znamenalo stratu tohto vplyvu a mohlo by poškodiť vzťahy s EÚ, ktorá úzko spolupracuje s alianciou. Minister Šutaj Eštok preto v relácii Politika 24 zdôraznil:
„Náš životný ekonomický priestor je Európska únia, v nej musíme mať suverénny hlas.“
Neutralita by v tejto situácii mohla byť ľahko vnímaná ako ústupok Rusku, ktoré práve dlhodobo kritizuje rozširovanie NATO, a mohla by povzbudiť destabilizačné aktivity v regióne.
Sociálne a politické dopady neutrality
Debata o neutralite má aj výrazný sociálny a politický rozmer. Ako ukázal prieskum AKO, verejná podpora pre neutralitu je obmedzená, a väčšina obyvateľov preferuje členstvo v NATO. Napriek tomu, časť voličov koaličných strán, najmä Smeru-SD, SNS a Republiky, podporuje myšlienku vystúpenia z NATO, čo naznačuje polarizáciu spoločnosti.
Zástancovia neutrality ďalej tvrdia, že ušetrené peniaze by mohli ísť na sociálne programy. Realita je však opačná – neutralita by si vyžadovala vyššie výdavky na obranu, čo by ohrozilo sociálne istoty. Pellegrini varoval, že neutralita by mohla byť “iksnásobne drahšia”, a Šutaj Eštok dodal, že by viedla k škrtom v dôchodkoch a sociálnych dávkach. Pravda je ale aj taká, že Slovensko by v prípade neutrality neostalo bez armády a chýbajúci vytrénovaní vojaci by museli byť “doplnení” inou cestou. A pochopiteľne to nebude cesta, v ktorej záujme sú aj osobné slobody obyvateľov Slovenska. Asi nikomu z nás sa nechce do neutrality napr. za cenu povinnej vojenskej služby.
Prezident Peter Pellegrini v tejto otázke ďalej upozornil aj na riziko petičnej akcie a referenda:
“Dopredu upozorňujem, neroztvárajme dvere a debatu na témy, ktoré môžu bezpečnosť Slovenskej republiky ohroziť.”
Ak by referendum bolo vypísané, mohlo by polarizovať spoločnosť ešte viac a oslabiť postavenie Slovenska v medzinárodnom spoločenstve. Navyše, vyzerá to tak, že úvahy o neutralite prichádzajú v čase, keď Slovensko čelí úplne iným výzvam, ako sú ekonomická konsolidácia a potreba investícií do infraštruktúry.
Záver: Neutralita nie je riešením
Historicky bola neutralita pre malé štáty spôsobom, ako sa vyhnúť zapojeniu do veľkých konfliktov. Po druhej svetovej vojne si krajiny ako Rakúsko a Švajčiarsko zvolili neutralitu, aby si zabezpečili nezávislosť v bipolárnom svete rozdelenom medzi Západ a Východ. Tento model však fungoval v inom geopolitickom kontexte, keď veľmoci rešpektovali neutralitu týchto krajín a neexistovala priama hrozba agresie.
V súčasnosti, v ére hybridných vojen, kybernetických útokov a nestabilných susedov, je neutralita oveľa náročnejšia a je tu oveľa viac premenných, ktoré treba zvážiť. Asi sa zhodneme na tom, že vojna je veľkým zlyhaním našej civilizácie a nemala by v modernom svete čo hľadať.
Na základe dostupných dát a analýzy je však zrejmé, že neutralita by pre Slovensko nebola výhodná, a to ani z ekonomického, ani z bezpečnostného hľadiska. Členstvo v NATO a EÚ poskytuje Slovensku bezpečnostný dáždnik a ekonomické výhody, ktoré by neutralita ohrozila. Vysoké náklady na vybudovanie samostatnej armády, strata kolektívnej obrany a oslabenie geopolitického postavenia by mali vážne dôsledky pre bezpečnosť a prosperitu krajiny.
Vojna na Ukrajine pritom ešte viac zdôraznila dôležitosť spolupráce s medzinárodnými partnermi a kolektívnej obrany. Slovensko, ako sused Ukrajiny, preto nemôže ignorovať komplexnosť situácie a spoliehať sa na ilúziu neutrality ako lacnej alternatívy. Namiesto toho by sa malo zamerať na efektívne využívanie prostriedkov v rámci NATO, investície do duálnych projektov a predovšetkým – zamerať sa na politiky a zákony, ktoré skutočne škodia jeho rozpočtu a blahobytu jeho obyvateľov.
V takejto situácii sa preto o to viac javí, že politici zo Smeru sa snažia opäť odviesť pozornosť od svojich vlastných zlyhaní, škandálov a katastrofálnych daňových a byrokratických politík, a vyhovoriť sa pritom na zlý hypotetický systém, ktorý existuje kdesi v “pomyselnej hierarchii nad nimi”. Ak chcú politici škrtať výdavky, nech si upracú na svojom piesočku a opravia veci, za ktoré sú zodpovední sami. Vojna, zbrojenie a NATO do tejto sekcie veru nepatrí.
