Na ďalekom karibskom ostrove nájdete všetok lesk a biedu, ktorú by ste od tejto časti sveta aj mohli očakávať. Na prvý pohľad si zamilujete pouličnú hudbu, staručké autá a dokonalé pláže. Pre turistov doslova raj na zemi, avšak pre domácich, uväznených už viac ako 60 rokov v socialistickej spoločnosti, je život na Kube skôr peklom.
Každá seriózna analýza latinskoamerickej a svetovej ľavice za posledných šesťdesiat rokov skrátka musí zahŕňať Kubu.
Kubánska revolúcia zanechala hlbokú stopu v celom regióne a na celom svete. Hovorí sa, že Kuba “hovorila za Latinskú Ameriku”, stelesňovala studenú vojnu a veľmi trefne znázornila prístup latinskoamerického socializmu dvadsiateho storočia.
Trochu histórie
Na to, aby sme mohli správne vyhodnotiť vplyv kubánskej socialistickej vlny na myslenie ľavice v celom latinskoamerickom regióne, budeme potrebovať o niečo dôkladnejšiu historickú analýzu než iba pár pekných viet.
Vplyv kubánskej revolúcie bol v 60. až 80. rokoch 20. storočia, v zápale partizánskych hnutí a latinskoamerických diktatúr, úplne iný ako v 90. rokoch, po rozpade komunistického bloku v Európe.
Pred rokom 1959 sa v kubánskom socializme stretávali rôzni účastníci. V prvej polovici dvadsiateho storočia sa na Kube stretávali reformizmus, rôzne formy revolučného socializmu (anarchistický, stalinistický, trockistický, nezávislý marxistický, populistický), ako aj stúpenci klasického “štátneho” socializmu. Ich stratégie a politické programy boli veľmi odlišné, no spájalo ich odhodlanie podporovať národnú suverenitu, rozvíjať kritiku imperiálnych vzťahov medzi Spojenými štátmi a Kubou a aktívne brániť sociálnu “spravodlivosť”.
Po roku 1959 bola táto rozmanitosť postupne, ale úplne vylúčená. Doménu ľavice obsadili výlučne varianty marxizmu. Do roku 1971 sa marxizmus do značnej miery vyčerpal a prevládol prosovietsky marxizmus-leninizmus pod vedením Komunistickej strany Kuby. Oddanosť ideologickej uniformite sa stala pravidlom. Akýkoľvek nezávislý čin sa už v tomto období mohol považovať za disidentstvo alebo dokonca zradu.
Už najmenej dve desaťročia sa však ľavica na Kube stáva čoraz rozmanitejšou (a svedčí o tom aj zmena ústavy v roku 2018). Pluralita ľavicového politického poľa na Kube čerpá svoju silu z jednej konkrétnej základne – z Kubánskej občianskej spoločnosti. Projekty, kolektívy a organizácie vznikli okolo rôznych tém – environmentalizmus, feminizmus, antirasizmus, práva zvierat, umelecké slobody atď. Tieto skupiny presadzovali demokratizáciu verejného priestoru, inštitucionálne politiky, ktoré rozširujú práva, a právno-organizačné kapacity sociálnych aktérov. Týmto spôsobom sa tak kubánska občianska spoločnosť čoraz viac podobá mnohým iným na celom svete.
Napriek tomu má kubánska skúsenosť so socializmom svoje špecifické črty, ktoré musíme historicky situovať, aby sme správne pochopili ich dôsledky. Kubánska revolúcia a jej dopady nám môžu pomôcť premýšľať o vzťahu medzi socializmom a demokraciou – ako aj o tom, ako sa tento vzťah odráža v súčasných politických ťažkostiach Kuby a možnostiach novej ľavicovej politiky na ostrove a v širšom regióne.
Kubánsky socializmus bol "socializmom zhora" (top-down). Medzi jeho črty patrí nadradenosť centrálnej moci, priorita akejsi "oficiálnej" pravdy a obmedzené možnosti samoorganizácie – teda vlastnosti, ktoré sa v porevolučnom období menili podľa dôležitosti, ale ktoré sú navzájom preukázateľne prepojené.
Revolúcia na Kube mala za úmysel zvrhnúť “despotizmus” kapitalistických spoločenských vzťahov a rozšíriť sociálnu spravodlivosť. Zároveň však prevzala narcistické tendencie systému zameraného na charizmatické vedenie – fenomén známy aj v iných latinskoamerických krajinách rôzneho politického zamerania. Ak západné krajiny nezabezpečili účinné demokratické postupy na ľudovú kontrolu štátu, neurobila tak ani socialistická Kuba. Tam, kde kapitalistické, alebo presnejšie “korporativistické”, spoločnosti zužovali verejnú sféru prostredníctvom ekonomických tlakov, Kuba ju zužovala prostredníctvom ideologických tlakov.
Kubánska socialistická skúsenosť však slúži aj ako pripomienka, že totálne centrálne plánovanie je dystópiou a byrokracia nie je synonymom pre ľud ani cestou k ľudovej kontrole. Bez priestoru pre pracujúcich zasahovať do podmienok svojej práce prostredníctvom skutočne účinných foriem sebaorganizácie a bez politizácie ekonomických a rodinných vzťahov nie je možné prekonať mnohé formy nadvlády. A nie, nepomohli ani “systémové” reformy.
Politika sa odohráva nielen v štáte, ale aj v občianskej spoločnosti; verejná sféra by mala byť priestorom diverzifikovanej moci a nie režimom, ktorému sa musí každý podriadiť.
O podobných problémoch Kubánci hovorili napríklad v roku 2018 počas toho, ako uvažovali nad zmenou ústavy (čo sa im nakoniec aj podarilo). Nová ústava tak nahradila starú ústavu prijatú v roku 1976 a formalizovala niektoré zmeny v kubánskom hospodárstve a politických inštitúciách zavedené od roku 2006. Medzi tieto zmeny patrila transformácia výrobnej štruktúry krajiny, stimulácia neštátnych sektorov hospodárstva a zahraničných investícií, zníženie redistribučnej činnosti štátu a obmedzenie niektorých sociálnych politík.
O význame tohto ústavodarného procesu niet pochýb, a to aj v prípade, že sa vtedy nekonalo žiadne skutočné ústavodarné zhromaždenie. Vládny diskurz od roku 2006 zároveň zdôrazňoval význam právneho štátu, hoci nie vždy rešpektoval právne "riadne postupy" pri riadení ekonomických reforiem a iných politických procesov. Napriek tomu by výsledok ústavných reforiem mohol byť pre budúcnosť Kuby významný.
V tom istom dokumente sa však potvrdzuje, že komunistická strana, ku ktorej patrí menej ako 10 % obyvateľstva, zostane "nadradenou a vedúcou silou štátu a spoločnosti". A obsah ústavy bude obmedzený – nie regulovaný alebo garantovaný – existujúcimi zákonmi, a nie naopak.
Nová kubánska ústava je teda opäť dôsledne etatistická – štát vystupuje ako zástupca, rozhodca a vodca ľudu vždy, vo všetkých veciach a pri všetkých príležitostiach.
Lesk a bieda socializmu
Kubánska spoločnosť je teda rozdelená na dve časti – ľudí, ktorí sú členmi komunistickej strany a tých, ktorí v strane nie sú. Nečlenovia musia robiť to, čo im komunisti prikážu, a to bez akýchkoľvek benefitov. Zato členovia strany dostanú dom, auto aj jedlo navyše. Mnohí Kubánci však nechcú komunizmus, ale nemajú to ako zmeniť. Pretvárky s ústavou síce urobia dojem na pár povrchných zaslepencov v zahraničí, no skutočnosť na ostrove nezmenia.
Akýkoľvek nesúhlas so systémom končí pobytom vo väzení. A tak žijú chudobní v strachu, potichu hovoria o tom, že systém je zlý, ale v praxi s tým nemôžu nič spraviť.
Už len s potravinami to na Kube funguje podobne ako v Československu pred novembrovou revolúciou. O slabom kubánskom zásobovaní sa vie už roky, pandémia problémy s nedostatkom liekov a potravín podľa všetkého ešte prehĺbila. Každá rodina má knihu s počtom členov, podľa čoho je ľuďom pridelené jedlo. Domáci vstávajú o štvrtej ráno, aby sa postavili do radu a modlili sa, nech z obchodu vôbec niečo donesú. V supermarkete nedostať vajíčka, špagety, hovädzinu. Niekedy niečo majú, inokedy zase nie. Keď tu aj náhodou objavíte nejaké bravčové párky, radšej ich oblúkom obídete. Ťažko povedať, z čoho ich vyrábajú.
Ďalším z klincov do rakvy kubánskej ekonomiky je aj to, že kubánska vláda ľuďom nedovolí, aby si niečo dopestovali aj sami pre seba. Všetko je prosto majetkom vlády. Farmárovi, ktorý pestuje tabak, vláda z profitu zoberie 95 percent. Ten zvyšok, ktorý mu nechá, je skutočne minimum na to, aby aspoň prežil.
Smutnou pravdou je, že aj v našej krajine sa žiaľ nájdu takí ľudia, ktorí sa netaja svojím obdivom voči kubánskemu socializmu. A nájdu sa dokonca aj takí, ktorí sú nielen obdivovateľmi kubánskeho socializmu, ale navyše sú aj politicky aktívni a vo svojich kanceláriách si vystavujú portréty kubánskych masových vrahov, ktorí svojou činnosťou prispeli k hroznej situácii, ktorá na tomto ostrove panuje až dodnes.
Žiaľ, podobní ľudia sú nepoučiteľní a k zmene ich názoru im nestačí ani osobná návšteva Kuby a vlastná skúsenosť s tamojšími podmienkami. Podobní ľudia budú Kubu považovať za raj a v mene vlastného presvedčenia budú schopní akokoľvek modulovať realitu. A čo je ešte smutnejšie, podľa kubánskeho vzoru sa snažia pretvárať aj krajiny, v ktorých sami žijú a v ktorých sa naši predkovia usilovne snažili budovať základy právneho-štátu a slobodnej spoločnosti.
Avšak, príliš si tu sťažovať nechcem. Tento článok aj tak nie je mienený pre tých, ktorí nevidia očividné a ktorých presvedčenia vychádzajú z fantázií, ktoré boli už dávno vyvrátené tvrdou praxou. Do budúcna sa radšej povenujeme konkrétne tomu, ako konkrétne kubánska propaganda vymýva mozgy a zanalyzujeme si to, ako je možné, že niektorí ľudia sú aj v dnešnej dobe stále schopní nostalgicky sa obracať za režimami a ekonomickými systémami, ktoré majú na svedomí chudobu, nespravodlivosť a aj ľudské životy.
