Matovičove 500večky a Ficov folklór – Populizmus v slovenskej politike I. – Ako spoznať populizmus? - Lukáš Čelinák

Písmo: A^- | A⁺

V dnešnej politike sa populizmus stal jedným z najvýraznejších fenoménov. Prehĺbenie spoločenských problémov, nedostatok dôvery v tradičné politické strany a rastúca potreba jednoduchých riešení viedli k vzostupu populistických politických strán. V tejto sérii článkov sa preto pozrieme na populizmus a politické sľuby, ktoré tieto strany poskytujú, s cieľom lepšie pochopiť ich stratégie a vplyv na spoločnosť.

Pozrieme sa na samotnú definíciu populizmu, jeho stručnej histórii v našej krajine a taktiež si posvietime aj na politické taktiky dvoch známych slovenských populistov – Roberta Fica a Igora Matoviča – ktoré majú mnoho rozdielneho ale i mnoho spoločného.

Môj cieľ je pritom umožniť čitateľom lepšie porozumieť populizmu a jeho účinkom na spoločnosť ešte predtým, než sa populistické strany a ich príslušníci vôbec (znovu) dostanú moci. Poďme pritom spoločne odhaliť, ako populistické taktiky oslovujú a manipulujú s verejnou mienkou, a poskytnúť náhľad do toho, ako sa politika mení v kontexte rastúcej populárnosti populistických politických strán.

Táto séria článkov si kládla za cieľ vytvoriť informované a kritické diskusie o populizme a jeho dopade na politiku a spoločnosť.

Verím, že lepšie porozumenie populizmu nám umožní lepšie sa vyrovnať s jeho vplyvom a nájsť konštruktívne cesty k budovaniu odolných a stabilných demokratických spoločností.

V prvom článku z našej série konkrétne preskúmame definíciu populizmu, jeho charakteristické rysy a spôsob, akým sa prejavuje v politickom kontexte. Zdôrazníme rozdiely medzi populistickými a tradičnými politickými prístupmi a analyzujeme, ako populistické strany využívajú populárne taktiky a rétoriku, aby oslovili masové publikum. Mimo iné, taktiež sa pozrieme aj na stručnú históriu populizmu v našej krajine.

Poďme teda na to!

Čo je to vlastne “populizmus”?

Pojem populizmus sa stal široko využívaným termínom, skloňovaným pri opise ako pravicových, tak aj ľavicových politických aktérov. Populizmu sa okrem politológov často venujú aj médiá, vyjadrujú sa k nemu svetové organizácie, obyčajní ľudia a častokrát znie aj z úst samotných politikov. Široké používanie tohto pojmu však prináša aj istú dávku zmätenia a frustrácie, nakoľko vzniká chaos v jeho samotnom význame.

V rôznych svetových oblastiach sa s pojmom populizmus zvyknú spájať celkom odlišné javy. Napríklad v kontexte Európy populizmus často odkazuje najmä na antimigračný diskurz a xenofóbiu, pričom v prípade Latinskej Ameriky sa zas často odvoláva na klientelizmus a zlé ekonomické hospodárenie.

Za jeden z kľúčových elementov populizmu však býva vo všetkých goegrafických podmienkach považovaný v prvom rade akýsi “antagonizmus voči establišmentu”, resp. medzi elitami a ľudom.

Samotná politická nátura populizmu teda spočíva v rozdelení spoločnosti na morálne čistý ľud, homogénnu skupinu, a “tých druhých”. Cas Mudde vo svojich prácach z roku 2017 považuje práve túto črtu za veľmi kľúčovú súčasť populizmu, nakoľko na nej vystaval svoju samotnú definíciu populizmu.

Podľa tejto definície je „populizmus úzkou ideológiou, ktorá považuje spoločnosť za rozdelenú na dve homogénne a protichodné tábory, ktorými sú ˈčistý ľudˈ a ˈskorumpovaná elitaˈ, a ktorá tvrdí, že politika by mala byť vyjadrením všeobecnej vôle ľudu“.

“Ľud” a “tí druhí” očami populistov

Asi nikoho neprekvapí, ak poviem, že práve ľud a záväzok populistov k nemu sa nachádza v samom jadre populistického diskurzu.

Pre niektorých autorov, ako napríklad pre spomenutých C. Muddeho či P. Taggarta, nie je pojem “ľud” tým najdôležitejším princípom populizmu, nakoľko im príde vágny či nejasný. Iní autori naopak za vágnosťou vidia výhodu, nakoľko si každý môže tento pojem vysvetliť po svojom, a tým pádom dovoľuje rozličným zložkám spoločnosti zjednotiť sa pod spoločným označením "ľud", aj napriek ich odlišnostiam.

Pri takomto nahliadaní na ľud často dochádza k rozdeľovaniu ľudí na autentický ľud na jednej strane a skorumpované elity, prípadne vylúčené sociálne skupiny ako sú imigranti, či príslušníci iných etnických skupín, na strane druhej. Kto dával pri politických hrách o niečo väčší pozor, ten už isto vie, že práve tieto skupiny potom populisti vykresľujú ako nežiadúce, zlé a v niektorých prípadoch aj nebezpečné.

Tento aspekt, ako bude uvedené v ďalších kapitolách, je častým úkazom aj v prípade slovenskej politiky a pozrieme sa mu na zúbok aj v ďalších článkoch tejto série. Populisti sa tak stavajú do pozície jediných reprezentantov ľudu, oddeľujú obyčajný cnostný ľud od “nesmrteľnej” skorumpovanej elity či nežiadúcich skupín. Celá táto koncepcia je pritom založená na rozlišovaní medzi čistými a skorumpovanými, prípadne medzi tými, na ktorých záleží a na ktorých nie. Na tento “skutočný ľud” je nahliadané ako na homogénnu skupinu, zdieľajúcu rovnaké záujmy a hodnoty bez väčších rozdielov. Nakoľko žiadna sociálna skupina však nie je úplne homogénna, populisti sa snažia produkovať taký ľud, aký tvrdia, že sami reprezentujú.

Populisti nám tak vytvárajú novú spoločenskú skupinu, ktorá je morálne čistá a neomylná, cnostná a vystavaná na kolektívnych tradíciách, hodnotách a záujmoch, z ktorých pramenia jej kvality. Vytvárajú tak novú spoločenskú identitu medzi občanmi, aby medzi nimi vytvorili pocit spolupatričnosti. Okrem toho zdieľajú aj jednotnú všeobecnú vôľu, ktorá by, podľa populistov, mala byť uprednostňovaná pred výsadami elít.

Populisti tieto elity kritizujú za ich ignoranciu voči všeobecnej “vôli ľudu”, nech už je pod ňou myslené čokoľvek. Vytvárajú tak spoločného nepriateľa pričom sa odvolávajú práve na túto spoločnú vôľu. Tá je založená na jednote ľudí a na jasnom určení toho, kto je súčasťou ľudu a kto nie. Zároveň strategicky zapájajú mechanizmy priamej demokracie (referendá či plebiscity), ktoré by umožnili zapojenie ľudu do politiky, a teda umožnili presadiť akúsi bájnu všeobecnú vôľu.

Elity a skupiny

Ďalším z kľúčových komponentov populistickej identity je antipatia voči elitám. Za súčasť elity sú považovaní takmer všetci, ktorí zastávajú nejakú vedúcu pozíciu v politike, štátnej správe, ekonomike či médiách. Bývajú obviňované z práce proti štátnym záujmom či spolupráce s ekonomickou mocou a vytvárania sociálneho konštruktu triednej spoločnosti.

Okrem elít sa populisti zameriavajú aj na vybrané skupiny obyvateľstva. Porovnávajú jednotlivcov či skupiny v spoločnosti. Na jednej strane toto porovnávanie pomáha ľuďom hľadať vzájomné podobnosti a vytvárať tak jednu spoločnú skupinu. Porovnávanie však často presahuje hranice tejto skupiny, čím dochádza k vytvoreniu hraníc spoločnosti a vzniku tzv. out-groups alebo vyčlenených skupín. Na tieto out-groups ostatné skupiny nazerajú negatívne a vnímajú ich jednotvárne, čím pochopiteľne dochádza k ich diskriminácii.

Kvôli etnickým, náboženským či sexuálnym odlišnostiam od skupiny, ktorá tvorí ľud, sa out-groups stávajú terčom kritiky a sú obviňované zo spoločenských problémov, ako sú kriminalita či nezamestnanosť. Takéto vylučovanie skupín spolu s antielitizmom vytvára jasný štandard toho, ktorí ľudia sú legitímnou súčasťou ľudu a vnútorne ho posilňujú, a ktorí nie sú jeho súčasťou a iba ho oslabujú.

Antielitársky charakter populistov mnohí autori humorne označujú za príčinu ich neschopnosti dostať sa k moci, nakoľko by to z nich spravilo práve tú elitu, ktorú kritizujú. Mnohé prípady ale ukázali, že to neplatí. Perfektným príkladom môže byť Vladimír Mečiar, ktorý zastával pozíciu predsedu vlády Slovenskej republiky v rokoch 1994 – 1998. Bol známy svojou populistickou antielitárskou a antiinštitucionálnou rétorikou, ktorú si udržal aj potom, čo sa dostal k moci. Čo sa však stalo bolo to, že pán Mečiar si akurát šikovne predefinoval pojem elity tak, aby mu to práve vyhovovalo. Podobný úkaz bolo možné vidieť aj v prípade strany Smer-SD, ktorá vyrástla na ostrej kritike vládnucej elity aj opozície, no napriek tomu si udržala podporu ľudu aj v čase pôsobenia vo vláde. V nasledujúcich voľbách uvidíme, či sa to Smeru podarí znovu.

Druhy populizmu a populistická komunikácia

Ako už bolo v predošlej kapitole spomenuté, na populizmus ako koncept sa dá nazerať z rôznych uhlov. Niektorí akademici ho považujú za ideológiu, iní za politickú identitu, syndróm či doktrínu. Belgickí akademici Jan Jagers a Stefaan Walgrave (2007) však poukazujú na to, že populizmus môže byť vnímaný aj ako štýl populistickej komunikácie. Populizmus definujú ako „...štýl politickej komunikácie politických aktérov, ktorí sa odvolávajú na ľud“. Vnímajú ho ako komunikačný rámec, pomocou ktorého populisti apelujú na ľudí, snažia sa s nimi identifikovať a prezentujú sa ním tak, akoby hovorili v mene ľudu. Na prejavenie blízkosti a súladu s obyčajnými ľuďmi často prispôsobujú svoje rečové prostriedky a využívajú hovorovú reč.

Napriek rozličným spôsobom chápania a nazerania na populizmus, existuje niekoľko základných elementov, na ktorých sa väčšina akademikov zhodne. Akademici Jagers a Walgrave rozlišujú tri základné elementy populizmu, ktorými sú ľud, resp. neustály apel na ľud a prepájanie populistov s ľudom, antielitizmus a vnímanie ľudu ako homogénnu kategóriu s rovnakými záujmami a črtami, s čím súvisí aj následné vyčleňovanie skupín, ktoré nezdieľajú spoločné charakteristiky ľudu.

Na základe týchto kľúčových vlastností rozlišujú 4 druhy populistov, resp. populistickej komunikácie:

• Prázdny populizmus – jediným elementom v tomto druhu komunikácie sú referencie k ľudu. Je to tak trochu “light populizmus” využívaný najmä nepopulistickými aktérmi, ktorí tieto referencie používajú ako komunikačnú stratégiu na mobilizáciu voličov.

• Vylučujúci populizmus – v tomto druhu populistickej komunikácie sú využívané dva elementy populizmu, a to referencie k ľudu a vylučovanie určitých skupín obyvateľstva. Tento druh komunikácie je často využívaný najmä politikmi bojujúcimi proti menšinám (či už sú to napr. uživatelia drog, ľudia iných národností a náboženstiev a pod.).

• Antielitistický populizmus – pri tomto druhu populistickej komunikácie dochádza k využívaniu elementov ľudu a útoku na elity (tento druh populizmu na Slovensku poznáme predovšetkým z rád “bojovníkov proti korupcii”).

• Kompletný populizmus – tento druh populistickej komunikácie je spojením všetkých troch elementov populizmu. Je to tak trochu “hardcore” populzmus, ktorý zahŕňa všetky vyššie spomenuté populizmy.

Kto sa už v týchto pojmoch stráca a má pocit že ho zbytočne zahlcujem akademickými definíciami, tak žiaden strach. Práve táto typológia bude dôležitá v ďalších častiach našich článkov, nakoľko sa budeme snažiť pochopiť našich slovenských populistických aktérov a zaradiť ich do jednej z týchto kategórií na základe ich spôsobu komunikácie.

Stratégie populistickej politickej komunikácie

Žiadna politická idea a jej následná komunikácia nie je úspešná bez správnej komunikačnej stratégie. Vyššie uvedené základné črty populizmu sa samozrejme zároveň osvedčili ako dôležitá súčasť všetkých komunikačných stratégií.

Ako sme si už spomenuli v úvode, jednou zo základných čŕt je ľud a referencie k ľudu.

Akademici Stranyer, Salgado a Strömbäck tieto referencie ďalej delia na priame a nepriame.

Priame referencie zahŕňajú časté používanie výrazov ako sú ľud, my, občania, obyčajní ľudia a podobne. Tieto pomenovania sú veľmi vágne, a teda sa nedá s určitosťou povedať koho konkrétne oslavujú a kto konkrétne je súčasťou ľudu. Tieto definície sú však vedome vágne, nakoľko umožňujú každému jednotlivcovi si ich interpretovať po svojom, čo pomáha tvoriť zmyslené homogénne komunity ľudí, so zdieľanými vlastnosťami, hodnotami či cnosťami. Svoju blízkosť k ľudu populisti demonštrujú najmä tým, že sa sami nazývajú “jednými z ľudu”. Niektorí sa stavajú do pozície politických outsiderov, ktorí vstúpili do politiky kvôli ochrane ľudu a nutnosti zmeniť systém. Snažia si pritom zapôsobiť naozaj všelijakými podivnými spôsobmi; napr. hovoria, že majú “doma zaparkovaný traktor”.

Peter Pellegrini a jeho legendárny traktoristický post (zdroj: Facevook Petra Pellegriniho)

Peter Pellegrini a jeho národno-kultúrne “cítenie” (zdroj: Facebook Petra Pellegriniho)

Pokiaľ ide o nepriame referencie k ľudu, v tom prípade je ľud definovaný najmä tým, že nie je súčasťou akejsi vyčlenenej skupiny obyvateľov. Pri používaní nepriamych referencií populisti poukazujú skôr na vyčlenené skupiny, čo sú zač a čím sa líšia od ľudu, čím nepriamo naznačujú aj to, kto k ľudu naozaj patrí. Ľud často stavajú do pozície akejsi in-group, teda tichej väčšiny, ktorej vôľa tvorí úplný základ politiky.

Ďalšou používanou komunikačnou stratégiou je útok na elity a politický establišment. Kritika establišmentu v tomto prípade však neznamená iba kritiku smerovanú na politikov a mainstreamové politické strany, ale aj na médiá, intelektuálov, opozíciu či externých aktérov ako je napríklad Európska únia. Elity bývajú označované za nekompetentné, slúžiace sami sebe a nedôveryhodné. Bývajú vykresľované ako hrozba pre obyčajných ľudí, nakoľko práve elity sú podľa populistov zdrojom nezamestnanosti a iných spoločenských problémov. Tieto problémy bývajú však často pripisované aj iným skupinám obyvateľstva, ktoré sú kvôli svojej inakosti populistami vylučované. Toto vylučovanie konkrétnych skupín je zároveň treťou stratégiou využívanou v populistickej politickej komunikácii.

Medzi skupiny, ktoré sú najčastejšie vylučované patria najmä imigranti či domorodé menšiny. Populisti poukazujú na sexuálne, etnické či náboženské rozdiely medzi ľudom a týmito skupinami, kvôli čomu sú z ľudu vylučované, označované za nechcené či nebezpečné.

Artur Lipiński (2020) vo svojich prácach pritom poukazuje na zmeny populistických komunikačných stratégií v predvolebnom období. Nielenže úroveň populizmu v tomto období značne stúpa (viď Facebook Roberta Fica a Igora Matoviča), ale taktiež dochádza k zmenám tém, o ktorých populisti hovoria. Zatiaľ čo v období mimo volieb sa najčastejšie u populistov prejavujú najmä negatívne postoj voči elitám, v predvolebnom období sa častejšie objavujú referencie k ľudu. Tieto zmeny v komunikácii sú pritom podľa Lipińského najlepšie pozorované najmä na sociálnych sieťach populistických aktérov.

Populistická politická komunikácia a sociálne médiá

Dlhodobo sa populistickí aktéri spoliehali na tradičné médiá ako noviny, televíziu či rozhlas, ktoré vnímali ako nástroj na zviditeľnenie a popularitu. Vytvárali tak prepojenie medzi politikmi a verejnosťou. Medzi populistickými aktérmi a médiami však často vzniká zložitý vzťah, v ktorom populisti na jednej strane potrebujú média, nakoľko im sprostredkovávajú potrebnú publicitu, ktorú potrebujú na šírenie svojich názorov a odkazov.

S týmto mediálnym pokrytím populistov však často prichádza aj ich kritika zo strany médií, najmä tých elitných a mainstreamových. Následkom toho bývajú tieto média často populistami označované za skorumpované elitné inštitúcie.

Pri kritike tradičných masových médií populisti využívajú tri typy argumentov. Najčastejším je nepokrývanie takých tém, ktoré sú kritické voči establišmentu. Tu často populisti poukazujú na to, že média predstavujú priamych predstaviteľov záujmov establišmentu. Taktiež často kritizujú politickú korektnosť médií a následné zamlčovanie dôležitých informácií, ktoré by, keby vyšli najavo, preukázali nedôveryhodnosť médií. Mnohí z nás si určite pamätajú napr. na výroky Roberta Fica o tom, že “Denník N je Sorošovo médium”.

Populistickí aktéri sa však nespoliehajú iba na komunikáciu skrz sociálne médiá, využívajú tzv. hybridnú formu komunikácie. To znamená, že v prípade, kedy chcú obísť masmédiá použijú sociálne médiá, no v prípade kedy chcú rozšíriť svoje oficiálne stanoviská k čo najširšiemu publiku sa obracajú na tradičné masmédiá. Zverejnené stanoviská však musia byť v úplnom súlade s logikou masových médií.

Populizmus v slovenskej politike

V politike Slovenska je populizmus dlhodobou praxou, začínajúc od vzniku samostatnej republiky. Po páde komunizmu v roku 1989 sa populistické politické sily stali významnou súčasťou politického systému. Ich rétorika často obsahovala národnostno-populistické prvky, zamerala sa na etnické vzťahy a identitu, čo ovplyvňovalo dialóg medzi rôznymi skupinami občanov.

Grigorij Mesežnikov vo svojej práci z roku 2008 napr. identifikoval dva typy populistických aktérov na slovenskej politickej scéne. Prvým sú tvrdí populisti, ktorí sa vyskytovali najmä v 90. rokoch. Sem patria strany ako HZDS a SNS. HZDS vzniklo po rozpade disidentského hnutia Verejnosť proti násiliu v roku 1991 a rýchlo sa spoliehalo na silnú antielitistickú rétoriku a odmietanie ekonomických reforiem. Ich populistický prístup im pomohol vyhrať voľby v roku 1994, no neskôr, keď sa stali vládnou stranou, sa stali súčasťou elít a ich popularita klesla.

Nacionalisticky ladená rétorika bola prepojená s antimaďarským tónom počas Mečiarovej vlády. Ďalšia strana radená medzi tvrdých populistov je SNS. Vyhradzovala sa voči národnostným menšinám na Slovensku, najmä voči tej maďarskej. Maďarskú menšinu stavala do pozície nepriateľov Slovákov, o čom svedčia aj vyjadrenia bývalého predsedu strany Jána Slotu. Vo svojich prejavoch vyzýva Slovákov k boju proti Maďarom, ktorí sa snažia obsadiť slovenské územia. Hovorí napr. o hrozbe dezintegrácie Slovenska maďarským národom a potrebe vydať sa s tankami do Budapešti, aby sa tomuto zaberaniu územia zabránilo. Okrem maďarskej menšiny sa SNS často vulgárne vyjadrovala aj na adresu rómskej menšiny.

Predseda strany Ján Slota napríklad navrhoval vytvoriť samostatný štátny útvar pre Rómov, kde by žili oddelene od Slovákov, nakoľko nevedia zapadnúť do slovenských komunít. Popieral tiež existenciu rómskeho národa, nazýval ich “cigáňmi” a obviňoval z lúpežníctva.

Strana Smer v tomto populistickom vzore však predstavuje výkyv, nakoľko sa síce od svojho vzniku ako centristická populistická strana postupne vyprofilovala do modernej politickej entity, ale zachovala si niektoré prvky populistického apelu. Medzi časté témy boli kritika médií a vládnych organizácií, a aj sústredenie sa na otázky týkajúce sa rómskych menšín a imigrácie.

Postupne však došlo k umierneniu ich populistických postojov, najmä čo sa kritiky establišmentu týka a v roku 2006 sa strana Smer stala víťazom parlamentných volieb. Vládnu koalíciu vytvorila s nacionalistickou SNS a Ľudovou stranou – Hnutie za demokratické Slovensko (ďalej len ĽS-HZDS).

Medzi menšie centristické populistické strany patrili Strana občianskeho porozumenia (SOP) a Aliancia nového občana (ANO). Aj tieto strany pritom využívali kritiku celej politické scény a establišmentu na získanie podpory voličov. No keď sa stali súčasťou vládnych koalícií, ich populistický apel sa oslabil a priblížili sa liberálnym hodnotám.

Vo voľbách 2016 sa do parlamentu dostal nový politický subjekt, ktorý vo svojej komunikácií využíval populistické apely. Týmto subjektom je krajne pravicová Ľudová strana Naše Slovensko (ďalej len ĽSNS), ktorej predsedom je Marián Kotleba. Strana pritom neprestajne šíri negatívne stereotypy o rómskych menšinách, imigrantoch, či “Diabloch na stoeurovkách”, ktorých označuje za hrozbu pre Slovensko.

Okrem toho je do určitej miery považované za populistické aj hnutie OĽaNO, ktoré sa pôvodne prezentovalo ako protestné hnutie proti politickým elitám. Aj keď sa postupom času zmenilo a odmietlo ideologickú identifikáciu, začiatky jeho pôsobenia súviseli s kritikou elít a zdôrazňovaním rozdielov medzi obyčajnými ľuďmi a politickými elitami. Výrazný bol najmä jej záujmový a ideový antagonizmus a kritika voči strane Smer.

A práve analýze politickej komunikcie lídrov Smeru a OĽaNO sa povenujeme v nasledujúcom článku.

Záverom je zrejmé, že populizmus je stále prítomný v slovenskej politike, a politické strany využívajú rôzne populistické taktiky, aby oslovili verejnosť a získali podporu. Strana Smer, ĽSNS a OĽaNO sú len niektorými príkladmi strán, ktoré v minulosti a čiastočne aj v súčasnosti využívali populistické apely v rôznych formách a rozsahu. Populizmus zostáva na Slovensku – tak ako všade inde na svtete – veľmi dôležitým fenoménom, ktorý ovplyvňuje politickú súťaž a spoločenskú atmosféru.

Zdroje

Knižné zdroje

Jagers, J., & Walgrave, S. (2007). Populism as political communication style: An empirical study of political parties´discourse in Belgium. European Journal of Political Research, 46,319-345. doi: 10.1111/j.1475-6765.2006.00690.x
Beneš, V. (2008). Diskurzivní analýza. In P. Drulák, M. Kořan, J. Karlas, V. Beneš, E. Tulmets, & Střítecký V. ... (Eds.)., Jak zkoumat politiku: Kvalitativní metodologie v politologii a mezinárodních vztazích (92 – 124). Praha: Portál.
Lipiński, A. (2020, 5. marca). One Populist Communication Strategy or Many? [blog post] Dostupné z: https://demos-h2020.eu/en/blog/2020/02/one-populist-communication-strategy-or-m ny-the-evidence-from-research-on-populist-actors-facebook-posts
Mesežnikov.G. (2020). Predslov. In G. Mesežnikov (Ed.)., Slovenské voľby ´20: Akú zmenu priniesli (7-11). Bratislava: Inštitút pre verejné otázky.
Mudde, C., & Kaltwasser, C. R. (2017). Populism: A Very Short Introduction. New York: Oxford University Press.
Reinemann,C., Aalberg,T., Esser, F., Strömbäck, J., & de Vreese, Claes H. (2017). Populist Political Communication : Toward a Model od Its Causes, Forms, and Effects. In T. Aalberg, F. Esser, C. Reinemann, J. Stromäck & C. H. Vreese (Eds.)., Populist Political Communication in Europe (12-28). New York: Routledge
Taggart, P. (2000). Populism. Buckingham: Open University Press