Ministerstvo školstva prišlo s návrhom na zavedenie povinnej maturity z matematiky. Minister Drucker argumentuje, že to pomôže rozvoju analytického myslenia a že matematika je potrebná aj pri štúdiu humanitných odborov. Z tohto návrhu sa tešia aj mnohí zamestnávatelia. Vidia za tým šancu na zvýšenie kvalifikácie budúcich zamestnancov.
Prečo nie? Keď máme povinnú maturitu zo slovenského jazyka, prečo by nemala byť povinná aj z matematiky? Sú snáď lingvistické zručnosti žiakov nadradené voči matematickým zručnostiam?
Povinná maturita z matematiky sa nepochybne javí ako super nápad. Kto by predsa nechcel, aby boli Slováci vzdelanejší a kvalifikovanejší. Kto by nechcel, aby sa naša krajina posunula vyššie v rebríčkoch Programme for International Student Assessment (PISA). Znie to predsa fajn, nie?
Nuž, osobne nie som z tohto rozhodnutia tak veľmi nadšený. Jednoducho preto, pretože som veľmi skeptický voči tomu, že sa na dosiahnutie takéhoto cieľa (ktorým je matematická gramotnosť, kvalifikovanosť, vzostup v PISA hierarchii) používajú tie správne nástroje (ktorým je práve povinná maturita z matematiky).
Pri tak trochu podrobnejšej analýze môžeme ale za celkom otázny považovať aj samotný cieľ.
Inštitút INESS sa napr. k tejto téme 11. júla tohto roka vyjadril nasledovne:
“Najskôr by malo Ministerstvo školstva dokázať, že vie zmeniť fungovanie školstva a vzdelávací zážitok detí z matematiky. A až potom môže začať uvažovať o povinnej maturite.”
Na vyjadrení INESSu predsa len niečo bude.
Zástancovia povinnej maturity z matematiky totiž automaticky predpokladajú, že jej zavedenie povedie k zvýšeniu matematických zručností žiakov. Niečo také je však prinajmenšom smiešne. Ak by zlepšovanie kvality vzdelávania fungovalo takto jednoducho, stačilo by skrátka prikázať viac vecí a ako krajina by sme sa hneď posunuli vpred na ceste k väčšej vzdelanosti i kvalifikácii.
Ak by to reálne fungovalo takto jednoducho, výsledky by sme vedeli zmerať. Vedeli by sme zmerať, že sme sa ako krajina posunuli v rebríčku PISA a čo je hlavné – v daných testovaniach by sme vedeli zmerať rozdiel medzi čitateľskou a matematickou gramotnosťou. Povinnú maturitu zo slovenského jazyka tu predsa už máme a tak by výsledky mali byť lepšie, nie?
Nuž, pravdou je pravý opak. Naši žiaci majú v priemere lepšie umiestnenia z matematiky.
Centrálne plánované vzdelanie vs. vzdelanie “odspodu”
Vzdelanie je naozaj náročný oriešok, ktorý sa nie vždy podarí rozlúsknuť. Je náročné dosiahnuť zmeny aj vtedy, keď sa zlepší manažment škôl, kvalita obsahu vzdelávania, pripravenosť a platy učiteľov, keď sa zavedú digitálne pomôcky a tak ďalej. Výskum vzdelávacích politík je pritom plný rozličných pokusov, ktoré zlyhali. Predpokladať, že nejaká povinná maturita prinesie skokovú zmenu, je na úrovni myslenia, že keď zavedieme jednu hodinu telesnej výchovy navyše, tak zlepšíme životosprávu a obezitu u detí. Svet takto jednoducho nefunguje.
To, čo si centrálni plánovači (nielen) vzdelania neuvedomujú je skrátka to, že dosahovanie ich cieľov je nemožné docieliť zákazmi, príkazmi a nariadeniami v rámci klietky systému, ktorý si sami vytvorili. Je veľmi naivné myslieť si, že ak štát nevedel napr. za socializmu s prepáčením zabezpečiť tak lineárnu vec, ako je dodávka toaletného papiera, tak bude vedieť našim deťom poskytnúť tak komplexnú a zložitú vec, ako je vzdelanie. Nástroj pritom zostáva rovnaký a je ním iba centrálne plánovanie a nič viac.
Napriek tomu si to ministerstvo na čele s pánom Druckerom neuvedomuje. A to aj preto, lebo zmeniť klietku – zaviesť skutočne funkčnú reformu – je extrémne ťažké. Na rozdiel od zavedenia novej povinnosti, čo je otázka obyčajnej zmeny paragrafu.
V dnešnej dobe sa však začína objavovať čoraz viac „na vedeckých dôkazoch založených“ vzdelávacích politík, pri ktorých sa zdá, že fungujú. Sem napríklad patrí akési „nesegregované učenie“, ktoré vyžaduje, aby školy opustili stredoveké zmýšľanie, pri ktorom deti rozdeľujú podľa arbitrárneho veku narodenia a začnú deti viac deliť podľa úrovne vedomostí, a tak lepšie individualizovať výuku.
Samozrejme, niečo také je absolútnou utópiou z hľadiska nejakého centrálne plánovaného nariadenia z ministerstva školstva. Na realizáciu podobného projektu totiž potrebujete najprv vytvoriť podmienky na to, aby mohlo niečo podobné vyrásť zospodu.
Na toto všetko môže ministerstvo a zamestnávatelia povedať, že povinná maturita je len prvý krok, ktorý si so sebou berie reťazovú reakciu ďalších krokov, ktoré zlepšia kvalitu vzdelávania a pomôžu motivovať deti, aby mali radi matematiku. Ale ono je to presne naopak. Najskôr by malo ministerstvo dokázať, že vie zmeniť fungovanie školstva a vzdelávací zážitok detí z matematiky. A až potom nakoniec môže začať uvažovať o povinnej maturite. Robiť to z opačného konca je neefektívne a kruté voči žiakom.
Mimo iné si dovolím položiť jemne uštipačnú rečnícku otázku – koľko učiteľov slovenského jazyka, telocviku, hudobnej výchovy, alebo dejepisu by prešlo maturitou z matematiky? Koľko z nich ovláda karteziánsky súčin, goniometrické funkcie alebo kombinatoriku?
Čo ak by sme namiesto povinnej maturity z matematiky mali radšej riešiť inú povinnú maturitu – a to maturitu zo slovenského jazyka? Naozaj ju všetky deti potrebujú? Alebo, potrebujú ju v tej forme a s tým obsahom, ktorý sa dnes vyučuje? Teda pomenovať syntaktickú konštrukciu a vzory skloňovania, či poznať obsah Ťapákovcov či Jozefa Maka?
A nezabúdajme, že čas žiakov a rozvrh vyučovania je koláč, z ktorého ukrajujeme. Nie nejaký domček, na ktorom môžeme stavať ďalšie poschodia. Čím viac priestoru dáme matematike alebo slovenčine, tým menej ostane času na iné predmety. Nezaslúžia si aj tie vlastné maturity? Čo taká ekonomická/finančná gramotnosť, informatika, umelá inteligencia, softvérový vývoj, alebo pokojne aj starostlivosť o svoju pohybovú sústavu a duševné zdravie? Všetko sú to nepochybne veľmi dôležité a aktuálne témy. Kto kde kedy odmeral a dokázal, že nejaká goniometrická funkcia či Jozef Mak sú dôležitejšie ako iné témy?
Pravdepodobne nikto. Úlohou politikov zastávajúcich povinnú maturitu z matematiky a iné vylomeniny je iba niečo centrálne naplánovať a cítiť sa kvôli tomu dobre. Pripadajú si totiž, že bojujú proti nekvalifikovanosti, obezite, či chudobe. Nevadí, politici sa potľapkajú po pleci, no realita ide neúprosne ďalej svojim tempom odspodu, bez ohľadu na nariadenia zhora…
